Blahoslavená zakladateľka kongregácie Školské sestry de Notre-Dame, Alexia Le Clerc, ktorej sviatok si pripomíname 9. januára, sa narodila 2. februára 1576 v Lotrinskom vojvodstve Remiremonte. Jej rodina bola hlboko zakorenená vo viere napriek búrlivému obdobiu náboženských vojen.
Alexia bola už od detstva milé a živé dievčatko, z ktorej sa postupne menila v krásnu mladú ženu, ktorá milovala hudbu a tanec a nevyhýbala sa zábavám s priateľmi. Bola uchvátená plesmi, peknými róbami. Jej otec ju rozmaznával. Raz jej dal nádherné ružové šaty, na ktoré často s radosťou spomínala.
Jedna oslava nasledovala druhú, krásne oblečenie v nej vyvolávalo túžbu po ďalších, ešte krajších šatách. Bola taká zaneprázdnená zábavou, že si nevšimla tichý hlas, ktorý ju volal. Keď mala osemnásť rokov, jej rodina sa presťahovala do Mattaincourtu, farnosti svätého kňaza Petra Fouriera.
O tri roky neskôr dvadsaťjedenročná Alexia ochorela. Aby sa trochu rozptýlila, vzala do ruky knihu, ktorú mala k dispozícia. Bola to nábožná kniha. Počas čítania sa zamýšľala a Božia milosť spôsobila, že Alexia pochopila, že nebola stvorená k tancu a musí zmeniť život. Ale tiež to, že aby Božia milosť mohla pôsobiť, je potrebná čistá duša. Po spovedi sa jej otvorilo srdce, ale čoskoro bola znovu rozpoltená medzi svojou vášňou pre tanec a láskou k Ježišovi.
Na svätej omši počula očarujúcu hudbu, ktorá ju volala, a na stenách videla žartovný sprievod masiek, ale aj ľudí bez škrabošiek, ako za zvuku hudby smerujú za diablom, všade, kam ich vedie. V Alexii sa okamžite zrodilo rozhodnutie nikdy nepatriť k tomuto zástupu: "Od tejto chvíle urobím všetko, o čom poznám, že sa to Bohu viac páči, aj keby som mala umrieť," zaumienila si vo svojom rozhodnutí obrátiť sa k Ježišovi.
Postupom času chápala, že Ježiš ju chce za svoju manželku a ona mu hovorí jasné a absolútne "áno". Jej rodičia tomu nerozumeli, ale kňaz svätý Peter Fourier, za ktorým sa zašla poradiť, rozpoznáva jej povolanie a Alexii odporučil vstúpiť ku klariskám v Pont-Mousson. Otec jej to však vyhovoril v domnienke, že Alexiu túžba po zasvätenom živote prejde.
Mýlil sa, táto túžba jeho dcéru nielenže neopustila, ale ešte viac rástla a začínala nadobúdať konkrétnu podobu - v jej vnútri už klíčila myšlienka na založenie nového kláštora: "Potrebovali by sme nový dom, aby sme mohli robiť všetko dobro, ktoré dokážeme."
Alexiin otec však ťažko niesol skutočnosť, že dcérine a rovnako aj jej meno, bolo špinené ohováraním okolia. Prinútil dcéru vstúpiť k alžbetínkam do Ormes, aby tak aspoň čiastočne zmiernil hanbu, ktorú pociťoval. Lenže Alexia u alžbetíniek dlho nezostala, mala iné predstavy o zasvätenom živote, než aký poskytovala značne uvoľnená atmosféra v liberálnom ormeskom prostredí. Vedela, že tadiaľ cesta nevedie a že nevedie ani cez kláštor klarisiek.
V jednom sne jej bolo zjavené, kde ju Boh chce mať. Ukázali sa jej svätá Klára a svätá Alžbeta: "Predstavila som sa im a požiadala som ich, aby ma prijali za svoju dcéru. Ale ani jedna, ani druhá ma nechceli prijať. Ukázali mi na niečo uprostred stĺpov a povedali, že tam je moje povolanie. Bola to kolíska, do ktorej sa dávajú spať deti, doprostred nej bolo zasadené ovsené steblo, nesúce klas so zrnom ... Vedľa kolísky bolo veľké železné kladivo, ktoré samočinne búšilo do stebla podľa toho, ako sa kolíska nakláňala. Napadlo ma, že rehoľa, v ktorej budem, zakúsi mnohé prenasledovanie, ale nebude zrušený. To malo naznačiť krehké steblo, ktoré nebolo kladivom prerazené, ani polámané, lebo Boh ho posilnil a upevnil."
Posledným impulzom k tomuto kroku bolo videnie Panny Márie, ktoré mala počas jednej svätej omše, kedy ju Matka Božia vyzvala: "Vezmi to Dieťa a pomôž Mu dorásť." Alexia si toto videnie vyložila ako výzvu, aby dávala "dorastať" deťom a hlavne dievčatám, s ktorými príde do styku, a to v rehoľnom habite.
Malá dedinka Mattaincourt, kde Alix žila, nebola veľmi zbožná, možno aj preto bol otec Fourier k tomuto jej počinu dosť skeptický. Neveril, že by našla niekoho, kto by chcel mať na jej sne "konať dobro", ako Alexia stále opakovala, podiel. Ale aj on sa mýlil. Prešli dva mesiace a k Alexii sa pridali jej štyri priateľky. Na polnočnej omši v roku 1597 sa po generálnej spovedi spoločne zasvätili Bohu a Panne Márii.
V neďalekom opátstve Poussay žili pani d'Apremont a pani de Fresnel. Dopočuli sa o peripetiách, ktoré musela slečna le Clerc kvôli svojmu snu podstupovať, a ponúkli Pátrovi Fourierovi a Alexiinmu otcovi, že vezmú Alexiu a jej družky pod svoje ochranné krídla. Po duchovných cvičeniach v júni 1598 sa im v Poussay napokon podarilo otvoriť prvú školu pre dievčatá, v ktorej sa vyučoval nielen katechizmus, ale aj iné predmety, čím položili základ školského vyučovania dievčat vo Francúzsku.
Vízia Alexie a kňaza Fouriera ohľadom týchto škôl bola poskytnúť bezplatné vzdelanie všetkým, chudobným aj bohatým, bez ohľadu na vierovyznanie, kde sa dievčatá okrem výuky mali zaoberať aj návštevami chorých a chudobných.
Lenže večný nepriateľ Božích detí nespal, naopak poctivo bdel a pracoval. Podarilo sa mu rozdúchať vášne v ľuďoch, ktorí pohoršene krútili hlavami: "Rehoľné sestry bez klauzúry! A učenie dievčat zadarmo!" kritizovali a Alexii a jej spoločníčkam "nič nedarovali".
Alexia sa napriek týmto útokom nevzdávala. Vedela, že Boh túto prácu chce, a venuje sa jej celým srdcom, aby premenila rodiny, v ktorých má vládu nemorálnosť. Vari jej nedala Panna Mária malého Ježiška so slovami: "Dávam ti ho, aby si ho vychovala?" Prekážky tak len posilnili jej vernosť a lásku k Bohu a napriek prenasledovaniu neprajných ľudí, so súhlasom biskupa otvárala školy aj v Mattaincourt (1599), Saint-Michel (1602), Nancy (1603), Pont-à-Mousson (1604), Verdun a Saint-Nicolas-de-Port (1605).
Čoskoro nastala potreba dať vzmáhajúcej sa komunite nejakú oficiálnu formu. Páter Fourier spísal prvé stručné zásady pre spoločný život vychádzajúci z augustiniánskych regulí, a keď ich potvrdil arcibiskup de Maillane, bol daný začiatok novej kongregácie, ktorá dostala názov Školské sestry Notre-Dame.
Do Poussay prichádzali zo všetkých strán prosby o výpomoc pri zakladaní podobných vzdelávacích inštitúcií. V roku 1603 potvrdil novú kongregáciu a jej stanovy pápežský legát, kardinál Karol Lotrinský, neskôr, v rokoch 1615 a 1616 dvoma bulami tiež pápež Pavol V.
V Nancy založila v roku 1603 prvý kláštor kongregácie, v ktorom sa uskutočnila prvá obliečka. 2. decembra 1618 zložili sľuby, pri ktorých Alexia prijala rehoľné meno Terézia od Ježiša. Krátko nato sa v Nancy konali prvé formálne voľby a Terézia od Ježiša bola zvolená za priorku komunity.
Kongregácia sa rozrastala a matka Terézia veľa cestovala, aby založila ďalšie školy. Tiež dohliadala na rozvoj kongregácie, navštevovala každú novú komunitu, aby im vštepila ducha ich založenia a hovorila im: " Que Dieu soit votre amour entier!" (Nech je Boh vašou jedinou láskou!), čo odrážalo hlboký duchovný život, ktorý si udržiavala uprostred svojich povinností v kongregácii.
Popritom tom si však zachovávala veľkú pokoru a Boh ju odmenil zázrakmi, keď dosiahla uzdravenie niektorých sestier. Keď jednej z nich žiadny liek nepomáhal, matka Terézia prikázala: "Zakazujem tvojim bolestiam vrátiť sa!" A tak sa aj stalo!
"Len v Tebe, Bože, moja Sila, môžem nájsť to, čo hľadám. Ak existuje dobro na tomto svete, je ním človek, ktorý ho vlastní, lebo Božie kráľovstvo je radosťou a pokojom v Duchu Svätom. Duša bez vnútorného pokoja je ako loď zmietaná vetrom a búrkami a v ustavičnom nebezpečenstve. Neprináša úžitok ani sebe, ani iným, pretože je tak zameraná na seba, že spôsobuje tento nedostatok pokoja. Liek nám dal sám Pán, keď povedal: »Kto chce ísť so mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.«"
Autorka týchto slov - Mária Tereza od Ježiša - nachádzala v Bohu všetko, čo hľadala, až do posledných svojich dní, ktoré strávila v ťažkej chorobe. Choroba kedysi stála pri zrode jej obrátenia, teraz stála pri jej zrode pre onen svet. Než však 9. januára 1622 vyniesla nad chorou definitívny ortieľ, utešovala Mária Tereza od Ježiša svojej spolusestry týmito slovami: "Budem na vás pamätať u Boha. Buďte stále v jednote, milujte sa navzájom, lebo láska a jednota sú jedinými cestami našej kongregácie."
Proces jej kanonizácie postupoval pomaly. Kláštor v Nancy bol počas prevratov Francúzskej revolúcie zničený a stopy po hrobe sa stratili. S obnovením katolíckych inštitúcií vo Francúzsku začiatkom 19. storočia sa kauza opäť obnovila, ale čelila ťažkostiam s chýbajúcimi pozostatkami, ktoré sú počas procesu bežne potrebné. Počas nasledujúceho storočia sa viacerí kňazi snažili nájsť pozostatky Alexie Le Clerc v priestoroch bývalého kríža kláštora, ale bez úspechu.
Napriek tejto prekážke sa Svätá stolica rozhodla pokračovať v blahorečení Matky Terezy od Ježiša a 4. mája 1947 ju pápež Pius XII. blahorečil.
Krátko po tomto vyhlásení jej svätosti katolíckou cirkvou, sa v roku 1950 skupina mladých mužov v Nancy rozhodla založiť jazzový klub. Robotníci narazili pri budovaní tohto lokálu v pivničných priestoroch pod jednou garážou asi 50 cm pod podlahou na neznámu prekážku. K údivu všetkých objavili starú rakvu. Pretože išlo o priestory, kde sa kedysi nachádzal kláštor Školských sestier Notre-Dame, boli privolané okrem súdnych úradníkov aj rehoľníčky tejto kongregácie, nastala totiž domnienka, že ide o dlho hľadaný hrob matky zakladateľky ich rehoľnej rodiny, ktorú pápež Pius XII. tri roky predtým vyzdvihol k sláve oltára.
Po odklopení veka rakvy videli všetci kostru so zopnutými prstami, ovinutými ružencom. Celé Nancy žilo správou, že sa v meste našli pozostatky svätice. O desať rokov neskôr potvrdila túto zvesť Posvätná kongregácia obradov: "Máme morálnu istotu, že nájdené kostrové pozostatky sú totožné s telesnými pozostatkami blahoslavenej Alexie le Clerc."
0 Komentáre