6.2.26
Svätá Dorota
Svätá Dorota, panna a mučenica zo 4. storočia, ktorú si veriaci pripomínajú každoročne 6. februára, sa tiež nazýva mučenicou neskorého Diokleciánovho prenasledovania, hoci jej smrť nastala až po jeho rezignácii.
Dorota, ktorej meno v gréčtine znamená daná Bohom, nedostala od rodičov nadarmo, skutočne im bola daná na radosť a chválu Boha. Rodičia, vážiac si tento vzácny dar dieťaťa, s nežnou starostlivosťou vychovávali svoju dcérku v duchu svätej viery.
Čas išiel a ani sa nenazdali a z malej Dorotky vyrástla nádherná mladá žena, oplývajúca neobyčajným darom múdrosti, skromnosti, bohabojnosti a čistotou srdca. Svoju panenskú dušu zdobila bielymi ľaliami cností, pokým sa Spasiteľ nerozhodol povolať ju k sláve mučeníctva a tak jej biely veniec bol doplnený krvavými ružami.
Do Cézarey prišiel jedného dňa námestník cisára Sapricius, aby poctivo a prísne splnil v Kapadócii Diokleciánove rozkazy, namierené proti kresťanom. Dorota žila v rodičovskom dome, stránila sa svetského hluku, ale keď kresťanom hrozilo nebezpečenstvo, prichádzala medzi nich, aby ich posilňovala vo viere, dodávala im odvahu a konala milosrdné skutky.
O tejto dievčine, tichej doma, no hlasnej na verejnosti, sa dozvedel aj Sapricius a dal si ju predviesť pred súd. Ako to už u mučeníkov a mučeníc býva, aj jej vladár kázal, aby podľa cisárovho rozkazu obetovala modlám. "Hospodin, môj najvyšší Boh mi prikázal, aby som jemu samému slúžila," odvetila Dorota a "viac zaútočila" na jeho myseľ: "Pouvažuj, či sa viac patrí poslúchať pozemského panovníka, alebo nebeského. Viac počúvať človeka, alebo Boha. Aj cisári sú smrteľní ľudia, akými boli vaši bohovia, ktorých obrazom sa klaniate."
Pre Sapriacia to bola drzá odpoveď, nerozpakoval sa Dorote hneď pohroziť mukami, ak ho neposlúchne, ale dievčina sa nedala zastrašiť: "Nebojím sa múk, trvajú len krátko, lebo náš Spasiteľ hovorí, aby sme sa nebáli tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť." Sapricius však namietol, že sa bohov musí báť, aby sa nerozhnevali a nezahubili jej dušu i telo." Ale nepochodil, Dorota mu znovu zopakovala, že sa nikdy nebude klaňať zlým duchom. "Prebývali na zemi v smrteľnom tele ako my, hanebne žili a zomreli ako nerozumné zvieratá. Nepoznali toho, ktorý stvoril nebo i zem a všetko, čo je v nich."
Vladárovi už bolo jasné, že Dorotu neprehovorí a aby ju poriadne postrašil, rozkázal, nech ju natiahnu na škripec. A sledoval jej reakciu. Dorota však smelo povedala tyranom, aby robili, čo im bolo nakázané, "skôr sa dostanem k svojmu Pánovi do raja". Sapricius sa jej znovu pokúsil dohovoriť, aby odstúpila od svojej viery a zachovala si tak život. "Vydáš sa, a budeš žiť radostný život," lákal ju, no neoblomná dievčina odvetila: "Som kresťanka, preto nebudem obetovať zlým duchom, ani sa nevydám za muža, lebo som Kristovou nevestou."
V tom čase žili v Cézarei dve sestry Chresta a Kalista, ktoré, aby sa vyhli mukám a následnej smrti, zapreli svoju kresťanskú vieru a obetovali modlám. Sapricius si na nich spomenul a prikázal, aby k nim zaviedli Dorotu, aby ju za bohatú odmenu odvrátili od viery. Domnieval sa, že čo nedokázal on, prísny muž, dokážu lichotivé ženské jazyky.
Obe sestry s vidinou slušnej odmeny dohovárali Dorote, ale iba čo "nadarmo drali jazyky". Dorota ich so slzami objala a pripomínala im lásku Ježiša Krista, ktorý podstúpil smrť na kríži za naše hriechy. "Dôverujte Božiemu milosrdenstvu a konajte pokánie," prosila ich. "Lebo je väčším hriechom zúfať nad milosrdenstvom, než obetovať ničotným modlám. Obráťte sa celým srdcom k nebeskému lekárovi, aby ste znovu pocítili Božiu milosť."
Jej slová prenikli do ich sŕdc. Obe sestry ju s plačom začali prosiť o jej príhovor, aby ich pokánie bolo Bohu príjemné. Aj Dorota sa rozplakala, ale od radosti a začala sa modliť: "Bože, ktorý si povedal, že nechceš smrť bezbožného, ale chceš, aby sa obrátil od svojej cesty a žil, Pane Ježišu Kriste, ktorý si nás uistil, že anjeli v nebi majú väčšiu radosť nad jedným hriešnikom, ktorý koná pokánie, než nad deväťdesiat deviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie, udeľ svoje milosrdenstvo tým, ktorých od teba odvrátil zlý duch. Vráť tieto zablúdené ovečky do svojho stáda, aby sa podľa ich príkladu spamätali aj iní odpadlíci a vrátili sa k tebe."
Keď sa o tom Sapricius dopočul, tak sa rozzúril, že začal na sebe trhať odev a napajedene prikázal, aby obe kajúce sestry boli zviazané k sebe a hodené do kotla s horúcou smolou. Tento rozkaz bol vykonaný pred Dorotinými očami. Sestry sa ešte počas mučenia modlili: "Pane Ježišu Kriste, zhliadni milostivo na našu ľútosť a udeľ nám odpustenie," a Dorota ich počas modlitby dodávala odvahu. Sestry víťazne dobojovali, mučeníckou smrťou napravili svoje poklesnutie a prišla rada na Dorotu.
Sapricius ju dal natiahnuť na škripec, kde ju bičovali a pálili horiacimi pochodňami. Ale jej slová: "Ešte nikdy som nebola taká veselá ako dnes, lebo som vytrhla z moci nepriateľa duše svojich sestier a získala ich znovu pre Krista. Dnes sa chystá v nebi veľká hostina, anjeli plesajú, proroci, apoštoli a mučeníci sa radujú. Ponáhľajte sa teda, aby som sa aj ja zúčastnila na tejto radosti s tými, s ktorými som prelievala horké slzy," sa vladárovi nepočúvali dobre.
Pre jej "drzosť" ju nakázal mlátiť päsťami do tváre a potom ju odsúdil na smrť mečom. Dorota zaplesala, a kráčala na svoju smrť ako radostná nevesta na svadbu. Za ňou kráčal veľký zástup veriacich, jedni kráčali ticho a skľúčene, iní plakali. V ten zimný deň sa po kraji preháňal víchor, zem prikrývali chuchvalce snehu a obloha sa zahalila do šedého závoja.
"Pozrite, aká pustá a nevľúdna je táto zem," prehovorila k sprievodu Dorota. "Aká som šťastná, že odchádzam do krajšieho kraja, kde sa nebeský blankyt nikdy nezahaľuje mrakom, stále tam vanú jarné vetríky, zelenajú sa lúky, v záhrade môjho snúbenca kvitnú voňavé ruže, lesknú sa ľalie a zrejú sladké plody." Jej slová započul aj mladý úradník Teofil, ktorý sa rád zamiešaval medzi kresťanov a uštipačne ich prenasledoval. Ich muky mu prinášali potešenie.
Pristúpil k svätej mučenici a posmešne jej povedal: "Kristova nevesta, pošli mi zo záhrady svojho ženícha kyticu tých krásnych ruží a košík sladkého ovocia, ktoré tam naoberáš." Dorota sa naňho vážne pozrela: "Stane sa, čo si žiadaš, dostaneš ruže aj ovocie, len buď hodný tohto daru." To už došla na popravisko, tam pokľakla a modlila sa.
Vtedy k nej podišiel chlapček s košíkom, v ktorom boli tri ruže a tri jablká. "Milá sestra, toto ti posiela tvoj ženích." Dorota sa usmiala na vzácny dar a odvetila: "Braček, odnes ruže aj jablká tajomníkovi Teofilovi a odkáž mu, že mu posielam, čo som sľúbila." Potom položila svoju hlavu na klát a kat jej ju 6. februára 281 presekol mečom.
Teofil medzitým žartovne rozprával svojim druhom, že každú chvíľu čaká z raja krásne kvetiny a ovocie. Sotva povedal, že mu ich sľúbila odtiaľ poslať spanilá Dorota, vstúpil do miestnosti chlapček s košíkom: "Tieto kvety aj plody ti posiela Dorota zo záhrady svojho ženícha." Rozveselený Teofil pri pohľade na ruže a jablká zaraz zvážnel.
Prenikla ním Božia milosť, jeho duch sa otvoril nebeskému svetlu a uveril v Ježiša Krista. Priatelia, žasnúci nad jeho obrátením vraveli, že sa buď zbláznil, alebo stále žartuje. "Nebláznim, ani nežartujem, ale naozaj verím, že Kristus je pravý Boh. Celá Kapadócia je prikrytá snehom a ľadom, odkiaľ sú teda tieto ruže a jablká? Posmieval som sa Dorote žiadosťou, aby mi poslala zo záhrady svojho ženícha kvety a plody, a tento chlapček, ktorý za mnou prišiel po mojom súdení, mi teraz ukázal, že je moja žiadosť vyplnená. Kto iný to bol, keď nie anjel Pána? Blahoslavení sú, ktorí veria v Ježiša Krista a trpia pre jeho meno. On je pravý Boh a skutočne je múdry iba ten, kto v neho verí."
O Teofilovej prudkej premene sa dozvedel aj Sapricius, zavolal si ho a vyčítal mu, ako pochabo koná, keď verí v Krista, o ktorom aj samotní kresťania hovoria, že bol Židmi potupne ukrižovaný. "Práve preto, že bol ukrižovaný, mal som bludné myšlienky, že nie je Boh a rúhal som sa proti nemu," odpovedal Teofil, "teraz však poznám svoj blud a ľutujem ho."
Sapricius sa s ním ešte dlho rozprával, aby ho všemožne odvrátil od Ježiša Krista, ale Teofil pevne zotrval vo svojej viere a neodstúpil od svojho presvedčenia ani potom, ako mu vladár hrozil mukami. Sapricius s ním stratil trpezlivosť a prikázal, aby natiahli Teofila na škripec, driapali ho železnými hákmi a pálili žeravými pochodňami. Teofil počas týchto múk iba opakoval: "Kriste, Syn Boží, vyznávam ťa. Uveď ma do zboru svojich vyvolených." Potom ho vladár dal usmrtiť sťatím.
Pre túto udalosť, toto Teofilove obrátenie, sa svätá Dorota zobrazuje s košíkom ruží a jabĺk.
Bože, pomáhaj nám nasledovať príklad svätej Doroty, ktorú si povolal, aby ukazovala cestu k spáse aj za cenu svojho života; daj nám zvíťaziť nad každým pokušením a statočne znášať útrapy svojej životnej cesty. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Žiadne komentáre: