4.2.26
Svätý Ondrej Corsini
Život svätého biskupa Ondreja Corsini, ktorého sviatok je 4. februára, ukazuje, akú má Panna Mária moc pôsobiť na srdcia hriešnikov. Svätý biskup je zároveň patrónom proti občianskym nepokojom a výtržnostiam.
O svätom Ondrejovi Corsini sa traduje, že si ho rodičia vyprosili od Boha a sľúbili, že ho zasvätia Panne Márii. Keď bola jeho matka v požehnanom stave, mala sen, že porodila vlka, ktorý pribehol ku karmelitánskemu kláštoru a pri vchode do kostola sa premenil na baránka.
Svätý Ondrej sa narodil v roku 1302 do šľachtického rodu Corsini vo Florencii. Jeho bezdetní rodičia dali Bohu sľub, že ak im požehná syna, zasvätia ho Panne Márii a službe Bohu. Ich prosba bola vypočutá a presne na deň svätého Ondreja apoštola sa im narodil syn, ktorého k úcte svätého apoštola pomenovali Ondrej.
Vymodlený syn bol ‚živé striebro‘. Rodičia ho milovali, dodával ich životu ‚správnu šťavu‘ a tiež radosť, takže sa k nemu správali ako k pokladu, ktorý im zverilo samo nebo. Ondrej bol naozajstnou radosťou svojich rodičov, pokým ju nevystriedali trpkosť a sklamanie. Hoci sa mama snažila vplývať na syna náboženskou výchovou, Ondrej jej rady a láskavé slová bral naľahko. Oveľa lákavejšie boli pôžitky sveta a spoločnosť skazených rovesníkov. Ondrej sa tak čoraz viac ponáral do bahna.
Jeho matka kade chodila, tam pre veľkú bolesť, čo jej spôsobil syn, nariekala. Bola zbožná a vo svojom smútku sa obrátila k Panne Márii o pomoc. Mária ju vypočula. Raz sa Ondrej opäť zachoval k mame škaredo. Zrejme pretiekol pohár jej trpezlivosti, lebo sa naňho vážne pozrela a tvrdo povedala: "Choď odo mňa preč! Lebo ty si skutočne ten vlk, o ktorom sa mi zdalo v sne, že som ho nosila pod svojím srdcom."
Ondrej mykol plecom a výnimočne ju poslúchol, no mamine slová ho prenasledovali. Prebudená zvedavosť nad jej slovami ho prinútila vrátiť sa späť a spýtať sa jej, čo nimi myslela. Ubolená matka mu so slzami v očiach vravela, že keď ho ešte nosila pod srdcom, snívalo sa jej, že má porodiť vlka, ktorý pribehol ku kostolu a premenil sa na baránka. "Na druhý deň som ťa porodila. Sám dobre vieš, ako si dosiaľ žil. Rozhodne nie ako rozumný človek, ale ako vlk. Už je však čas, aby si sa stal baránkom a splnil sľub svojich rodičov, lebo si sa nenarodil nám, ale najsvätejšej Panne!"
Posledné matkine slová Ondrejom hlboko otriasli a zároveň ako meč prenikli do jeho srdca. Pohľad na matkinu bolesť ihneď skrotil aj jeho ľahkomyseľnosť. Rozľútostený padol pred ňou na kolená, potom však rýchlo vstal a utekal do blízkeho kostola Karmelitánskeho rádu. Tam, akoby sa skutočne stal z vlka baránok, sa vrúcne modlil pred obrazom presvätej Panny. Keď dokončil modlitbu, mal v sebe všetko urovnané a rozhodol sa vstúpiť ku karmelitánom. To mala byť jeho premena, oblečenie si nového človeka.
Kedysi ľahkovážny a roztopašný mladík sa naozaj zmenil. Bez slova robil tie najťažšie domáce práce a aby sa kajal, veľmi prísne sa umŕtvoval. Takýmto spôsobom sa tiež staral o svoju spásu, ale nezabúdal na spásu ani ostatných ľudí. Jeho príbuzný, Giovanni Corsini, ochorel na nevyliečiteľnú chorobu. Aby zabudol na svoje bolesti, oddal sa tento zaslepenec hre. Celý deň hral s ostatnými kocky, takže jeho dom začali ľudia nazývať domovom hýrivcov. Ondrej ho ľutoval a rozhodol sa ho navštíviť. "Sľubujem ti, že vyzdravieš, ak prestaneš hrať a osem dní sa budeš postiť a odporúčať Panne Márii," povedal mu a chorý Giovanni ho poslúchol. Začal konať pokánie a skutočne sa uzdravil.
To nebolo všetko. Boh odmenil Ondrejovu svätosť viacerými zázrakmi. Bohatý Florenťan, ktorému zomreli všetci synovia, zostala len jedna dcéra, ktorá ale trpela na suchotiny. Nešťastný otec zavolal k dcére najlepších lekárov, ale všetko nadarmo. "Dieťa moje, čo žiadaš, aby som pre teba urobil?" pýtal sa skormútený otec.
Dievčina sa rozplakala a pomedzi slzy vravela: "Drahý otecko, už mi niet pomoci, iba že by mi pomohli Pán Boh a Panna Mária. Pošli po božieho sluhu Ondreja, aby sa za mňa modlil a pripravil mi nejaký liek. Ak mi toto nepomôže, potom som stratená."
Utrápený otec sa hneď rozbehol do kláštora po brata Ondreja. Ten, keď prišiel k dievčaťu, vzal chlieb, namočil ho do vína a modlil sa: "Všemohúci Bože a Spasiteľ Ježišu Kriste, ktorý svojich veriacich na svoju pamiatku sýtiš svojou krvou pod spôsobom chleba a vína, požehnaj tento chlieb, namočený do vína, aby tomuto dievčatku, ktoré dôveruje v tvoju pomoc, slúžil k uzdraveniu tela i duše." Potom podal chlieb dievčine. Sotva ho zjedla, hneď zaspala. Keď sa neskôr po tuhom spánku prebudila, obliekla sa a celkom zdravá odišla do kláštorného chrámu, aby tam vrúcne poďakovala Bohu za zázrak uzdravenia.
Ondrej mal ‚správneho filipa‘, nečudo, že mu predstavení navrhli, aby sa podučil v teológii a mohol tak byť vysvätený za kňaza. Preto odišiel do Paríža a keď ukončil štúdium, odcestoval do francúzskeho mesta Metz na generálnu kapitulu rádu, kde bol ustanovený provinciálom toskánskej provincie. Túto službu vykonával až do začiatku roku 1350. Hoci v službe nebol ani dva roky, predsa nebola ľahká. Krajinou sa totiž šíril hrozný mor a ľudia vo veľkom počte umierali. Ale ani táto epidémia nezastavila Ondreja, aby nedohliadal na stavbu karmelitánskeho kostola. Že bol poctivým provinciálom, svedčí jeho posledné zdokumentované presné vyúčtovanie platieb za stavbu z 9. januára 1350.
Pápež Klement VI. ho medzitým bulou z 13. októbra 1349 dosadil na prázdny biskupský stolec vo Fiesole, asi kilometrov od Florencie, a zároveň túto nomináciu oznámil katedrálnej kapitule, kňazom, aj ostatným v diecéze a navyše udelil odpustky v súvislosti s účasťou na Ondrejovej konsekrácii. Legenda hovorí, že pokorný Ondrej sa ukryl v kartuziánskom kláštore, aby sa tejto cti vyhol, a až na základe videnia prijal neskôr post biskupa.
Svoj prvý úkon v episkopáte vykonal 28.marca 1350. Prerušil vyše storočnú tradíciu, podľa ktorej fiesolský biskup sídlil vo Florencii pri kostole Santa Maria in Campo. Ondrej chcel byť nablízku svojim ovečkám a blízko svojej katedrály, ktorá však bola veľmi zdevastovaná. Napriek tomu sa tam rozhodol nasťahovať. Spoločnosť mu robili šiesti slúžiaci a dvaja karmelitáni, pričom si s Ondrejom zvolili kláštorný spôsob života.
Ondrej sa ani ako biskup nevzdal karmelitánskeho odevu, okolo bedier mal opásanú kovovú reťaz, ktorá sa zachovala dodnes. Veľmi precízne viedol účty, týkajúce sa správy domu, biskupského úradu a príspevkov, určených Svätému stolcu. Financoval a riadil rôzne práce pri stavaní a opravách kostolov a nemocníc, dokonca ho peniazmi podporovalo aj vlastné služobníctvo, ktoré dostávali za svoju službu. Aby zabránil akejkoľvek forme zneužívania, vyhradil si rozdeľovanie cirkevných benefícií a trval na tom, aby ich správcovia boli hodní. Zvyčajne mal dvoch vikárov, ktorí mu boli nápomocní pri spravovaní diecézy, a ešte jedného, ktorý sídlil v Casentine.
O náboženský život vo svojej diecéze sa staral prostredníctvom kanonických vizitácii. Život kňazov, ktorý bol dosť neutešený pre nevzdelanosť, zlé návyky, hry v karty a nosenie svetského odevu, vyžadoval zvláštnu bdelosť. Ondrej niektorých klerikov zaviazal, aby prišli po určitom čase na skúšky, ale odmietal tolerovať tých, ktorí sa prehrešovali proti celibátu. Aj kňazom, ktorí dovtedy nesídlili vo svojich farnostiach, dal termín, dokedy sa majú vrátiť do svojich farností, ak tak nespravili, potrestal ich odňatím benefícií.
Pre ozdravenie kléru zriadil v roku 1372 bratstvo kňazov, ktorí mali svojím príkladom a pôsobením prispievať k intelektuálnej a morálnej formácii budúcich kňazov. Sám išiel príkladom a pridal si službu navyše – kázanie a práve pre túto službu sa na jeho hrobe môžeme dočítať jeden z mnohých výrokov – Úžasný príkladom svojho života a svojou výrečnosťou. Rovnako sa staral o núdznych, aj preto ho volali „otec a správca chudobných“, čo sa potvrdilo najmä v dôsledku morovej epidémie. Svedčí o tom prvý zdokumentovaný úkon jeho episkopátu, ktorým je opatrenie v prospech chudobných z 28. marca 1350, formou „závete na zbožné účely“, ku ktorým vyzýval. Diecéza mala na tieto účely získať prostriedky pre chudobných, ktoré potom rozdával "pre Božiu lásku" a tiež pre vybavenie kostolov. Prísne dohliadal aj na príjmy, ktoré boli určené chorým a pútnikom.
Cudzia mu nebola ani starostlivosť o sakrálne stavby. Na jeho podnet sa pokračovalo v obnove katedrály, s ktorou začal jeho predchodca, rovnako opravil biskupský palác, renovoval niekoľko kostolov, napríklad aj kostol Santa Maria in Campo vo Florencii. Zvláštnu starostlivosť venoval kostolu vo Figline Valdarno, kde si prial miestnosť pre seba, aby sa sem mohol z času na čas uchýliť. Toto mestečko totiž ležalo v odľahlej časti jeho diecézy a bolo ideálne na nerušené chvíle samoty.
Biskup Ondrej bol skutočne činorodý. 1. júla 1368 posvätil oltár kostola benediktínskeho opátstva vo Fiesole a 25. marca 1369 aj mariánsky oltár. Založil kláštor pustovníčok Santa Maria del Fiore, ktorý sa neskôr preložil do Florencie. Zachovali sa aj svedectvá o jeho úsilie o zmier. Preláti a bohatí obchodníci z Florencie a Fiesole, ba aj vplyvní občania miest Prato, Pistoia a iných, sa naňho obracali ako na nestranného a neúplatného sudcu.
Svätý Ondrej zastával svoj úrad do veku 71 rokov, pričom vždy pamätal na pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým musí byť jeho život svätejší a kajúcejší. A hoci bol na seba veľmi prísny, voči iným, zvlášť voči hriešnikom, bol neobyčajne láskavý. O jeho pokore a o tom, že bol skutočne „otcom chudobných“ svedčí i to, že im každý štvrtok umýval nohy.
Na Štedrý večer v roku 1372 ochorel a na Troch kráľov, 6. januára 1373, sa v pokoji, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti, odobral na večnosť. Jeho telo je uložené pod oltárom v jemu zasvätenej kaplnke karmelitánskeho kostola vo Florencii. Nápis na Ondrejovom hrobe hovorí: "Bol vzatý Karmelu a daný cirkvi a biskupskej službe vo Fiesole."
29. apríla 1629 ho pápež Urban VIII. svätorečil, a v roku 1734 mu pápež Klement XII. (Lorenzo Corsini), zasvätil v rímskej lateránskej bazilike novo vybudovanú kaplnku svojho rodu.
Napriek tomu, že bol Ondrej vymodlené dieťa a zasvätené Panne Márii, nebol od prvej chvíle taký zbožný, ako by si jeho matka priala. Ale nebeská Matka Mária dokázala skrotiť „divokú povahu“ svojho dieťaťa a priviesť ho na správnu cestu. A určite tak spraví s každým dieťaťom, ktoré jej s dôverou odporučíme.
Všemohúci Bože, ktorý nazývaš tvorcov pokoja svojimi synmi, prosíme ťa, daj nám, nech na príhovor svätého Ondreja Corsini, presadzujeme takú spravodlivosť, ktorej ovocím je trvalý a pravý mier. O to ťa prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Masima - Kalendár svätých
Žiadne komentáre: