Svätý Anton Mária Pucci, taliansky kňaz z rádu servitov sa neúnavne venoval pastoračnej práci, pomoci chudobným a zakladaniu združení pre duchovný rozvoj veriacich. Cirkev si ho pripomína 12. januára.
Eustachio Pucci, také bolo jeho rodné meno, sa narodil 16. apríla 1819 vo Vernio ako druhé zo siedmich detí chudobného kostolníka. Po mladosti, poznačenej modlitbou a jeho oddanosti Panne Márii sa rozhodol vstúpiť do rehoľného života. Jeho otec, napriek tomu, že bol kostolník, spočiatku so synovou túžbou nesúhlasil. Boli ťažké časy a veľká rodina potrebovala ďalšiu pomocnú ruku.
Eustachio však vo svoje túžbe vytrval. Otec napokon na príhovor farára súhlasil a osemnásťročný Eustachio mohol v roku 1837 vstúpiť do rádu servitov pri bazilike Santissima Annunziata vo Florencii, kde prijal meno Antonio Maria. Tam absolvoval noviciát a šesť rokov študoval filozofiu a teológiu v Monte Senario, kde aj zložil slávnostné sľuby.
V roku 1843 bol vysvätený za kňaza a o rok neskôr, bol v roku 1844 poslaný do farnosti svätého Ondreja vo Viareggio, ako pomocný farár. O tri roky neskôr, bol v roku 1847 vymenovaný za tamojšieho farára a túto úlohu verne plnil vyše štyridsať rokov, až do svojej smrti.
Anton Maria bol nízkej postavy, aj preto ho ľudia láskyplne nazývali Il Curatino (malý kňaz). Stal sa milovanou postavou v komunite. Rozdával svoje vlastné oblečenie chudobným a chodil po uliciach, kde rozdával jedlo. Pri jednej takejto príležitosti, keď kráčal po uliciach, ho nepriateľskí, protiklerikálni občania ho napadli palicami.
Táto nenávisť ale nijako neohrozila jeho túžbu byť svojim farníkov dobrým vodcom, výlučne oddanom Bohu, príkladom čistého a plodného života. A hoci mal veľa pastoračných povinností, pokračoval v štúdiu, ktoré v roku 1850 zavŕšil titulom magistra teológie.
Otec Anton Maria bol nielen farárom vo Viareggiu, ale tiež aj provinciálom Toskánskej provincie. Vtedy panovalo medzi cirkvou a občianskymi autoritami nepriateľstvo kvôli prijatým zákonom proti rehoľným rádom a kongregáciám. Posilnený slovami svätého Augustína, ktoré mal vždy na mysli, uprednostňoval lásku pred strachom a bol rád, že v úradoch môže slúžiť láskou a nie s mocou.
Svojmu stádu pomáhal nielen materiálnou pomocou. V roku 1853 založil školu a Spoločnosť svätého detstva pre vzdelávanie detí, a tiež rôzne združenia, ktoré zapájali laikov do apoštolskej práce.
"Malý kňaz" Anton Maria sa vyznačoval pokorou ducha, zdržanlivosťou v reči, neustálym spojením s Bohom a láskou k chudobe. Celý sa venoval kňazskej službe, aby všetkých viedol k Ježišovi Kristovi. Svojich farníkov poznal osobne, prejavoval im otcovskú lásku, ponúkal im Božie slovo a podporoval ich radami aj vedením. Jeho láska k núdznym nemala hranice, zašiel dokonca tak ďaleko, že chudobnému dal svoju košeľu a preto ho nazývali otcom chudobných.
Bol verným vysluhovateľom sviatosti pokánia a tejto práci venoval denne niekoľko hodín. Najdôležitejšie pre neho bolo zmierenie hriešnikov s Bohom, utešovanie trpiacich, odpúšťanie tým, ktorí ho urazili, spájanie tých, ktorých rozdelili nenávisť a násilie, prinášanie pokoja do rodín a pomoc chorým a umierajúcim. Založil tiež ubytovňu pre chorých, chudobných a starších ľudí.
Jeho láska k blížnym sa zvlášť prejavila počas epidémie cholery v rokoch 1854 až 1856, keď vo dne, v noci, takmer bez odpočinku, slúžil chorým. Boh mu dal mnoho darov, medzi ktorými bolo aj rozlišovanie ducha, či dar uzdravovania. Občas ho tiež bolo vidieť v extáze, alebo ako sa v modlitbe dvíha zo zeme.
Vo svojej farnosti založil kongregáciu servitov pre výchovu mládeže, ktorú viedol s osobitou starostlivosťou. Bol priekopníkom v zakladaní farských združení pre malé deti, dospievajúcich, mužov a ženy, s cieľom zintenzívniť kresťanský život svojej komunity. Okrem toho bol veľkým podporovateľom Spoločnosti svätého Vincenta de Paul, ktorá prišla do Talianska z Francúzska, a tiež dielo pre šírenie viery. V tomto apoštolskom diele ho podporovala a oživovala jeho veľká láska k Eucharistii a k Panne Márii Sedembolestnej, ktorej slávnostne zasvätil svoju farnosť.
6. januára 1892, cestou domov po odslúženej omši, daroval svätý kňaz Anton chudobnému mužovi na ulici svoj kabát. Kým došiel v zimnom počasí na faru, postihol ho zápal pľúc, ktorý sa zhoršil a o niekoľko dní neskôr zomrel po prijatí sviatostí 12. januára 1892 svätou smrťou. Smrť svojho milovaného farára oplakávalo celé mesto, vrátane tých, ktorí boli voči Cirkvi nepriateľsky naladení.
Telo svätého Antona Mariu Pucci pochovali na miestnom cintoríne a 18. apríla 1920 bolo prenesené do kostola svätého Ondreja vo Viareggio, kde je dodnes.
Proces jeho svätorečenia bol zahájený v arcidiecéze Lucca. Pápež Pius XII. uznal 18. januára 1948 jeho hrdinské cnosti a 22. júna 1952 bol na základe dvoch zázrakov blahorečený. Na konci prvého zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu, 9. decembra 1962, pridal pápež Ján XXIII. jeho meno do zoznamu svätých.
0 Komentáre