Sviatok svätej Marguerity Bourgeoysovej, zakladateľky Kongregácie Notre-Dame v Montreale, slávi Cirkev 12. januára.
Margaréta sa narodila Veľký piatok 17. apríla 1620 v Troyes, ako šieste dieťa z dvanástich, v dome oproti radnici. Po otcovi, majstrovi vo výrobe sviečok a razičovi mincí v mincovni v Troyes, a po matke Guillemette Garnier patrila Marguerite k francúzskej buržoázii 17. storočia. Podrobný súpis majetkov a šperkov pani Bourgeoysovej svedčia o vysokej kvalite spoločenských vzťahov, ktoré rodičia udržiavali, a o pohodlných podmienkach, v ktorých žili.
O jej detstve sa vie len z textu, ktorý napísala samotná Margaréta: "Boh mi dal od raného detstva sklon zhromažďovať malé dievčatá v mojom veku, aby sme spolu žili a pracovali na nejakom vzdialenom mieste a zarábali si na živobytie. Nikdy som nepoznala žiadnu ženskú komunitu, len niekoľko žien, ktoré žili spolu. Ako deti sme to napodobňovali."
Keď mala devätnásť rokov, zomrela jej v roku 1639 mama a Marguerite sa začala starať o domácnosť a rodinu. Neskôr prvé dve desaťročia svojho života prísne súdila. Kritizovala sa za to, že bola "veľmi ľahkovážna" a milovala "pekné oblečenie".
O rok neskôr, prekročila v roku 1640 prvý míľnik na úžasnej ceste, ktorá ju priviedla do Nového Francúzska. Kongregácia Notre-Dame, založená v roku 1598 Alexiou Le Clerc na podnet kňaza Petra Fouriera, mala kláštor v Troyes. Tieto kláštorné mníšky, ktoré nemohli vychádzať mimo kláštora, aby vykonávali svoje povolanie, sa museli uchýliť ku kompromisu: takzvanej externej kongregácii, teda skupine dievčat, ktoré sa stretávali v kláštore na náboženskú výchovu a hodiny pedagogiky.
"Napriek všetkým prosbám, ktoré jej boli adresované," Marguerite Bourgeoysová vždy odmietala vstúpiť do vonkajšieho zhromaždenia, aby nebola "považovaná za bigotnú". Ale 7. októbra 1640, počas ružencovej procesie, náhla nepredvídaná udalosť zmenila jej osud. Napísala: V roku 1640, na ružencovú nedeľu, som sa zúčastnila procesie v dominikánskom kostole, kde bolo také veľké množstvo ľudí, že krížová chodba nebola dostatočne veľká. Prešli sme teda cez ulicu a prešli sme popri portáli Notre Dame, kde nad dverami stála kamenná socha. Keď som sa na ňu pozrela, zistila som, že je veľmi krásna. Zároveň som sa cítila taká dojatá a zmenená, že som sa už nespoznávala. Keď som sa vrátila domov, bolo to zrejmé každému. Keďže som bola veľmi ľahkovážna, bola som veľmi obľúbená u ostatných dievčat. Od tej chvíle som sa vzdala svojich pekných šiat a stiahla som sa zo sveta, aby som sa oddala službe Bohu. Vyspovedala som sa opátovi Desguerroisovi, veľkému spovedníkovi, a vstúpila som do kongregácie, kde som bola veľmi verná. Prefekt kongregácie mi povedal, aby som sa podriadila vedeniu otca Gendreta, ktorý bol kaplánom karmelitánov z predmestia. (Kongregácia, o ktorej sa tu Marguerite zmieňuje, nie je Kongregácia Notre-Dame v Montreale, ktorú neskôr založila).
Po tomto vnútornom zážitku, ktorý Marguerite považovala za svoje obrátenie, sa pripojila ku kongregácii, založenej Alexiou Le Clerc. Ako bolo spomenuté, Cirkev v tom čase neakceptovala rády bez klauzúry, preto sa rehoľníčky spojili so ženami z vyššej spoločenskej triedy, ktoré potom posielali učiť deti z nižšej triedy katechizmus. Tieto mladé ženy patrili k externej kongregácii rádu a nepriamo napĺňali ich vzdelávacie ideály. Riaditeľka pridružených členov tejto kongregácie, matka Louise de Chomedey-de-Sainte-Marie, bola sestrou Paula Chomedey de Maisonneuve, guvernéra Montrealu, ktorému v roku 1652 predstavila Marguerite, keď hľadal pedagóga pre deti "Indiánov" a francúzskych osadníkov.
Marguerite, prefektka vonkajšej kongregácie, sa však stále snažila pochopiť, čo od nej Boh chce. Vložila všetku svoju dôveru do svojho duchovného vodcu otca Antoina Gendreta a ten jej poradil, aby sa obrátila na karmelitánov. Tí ju však odmietli, rovnako aj ďalšie iné rády. Odhodlaná spoznať a uskutočniť Boží plán pre svoj život, po konzultácii so svojím duchovným vodcom zložila v roku 1643 sľub čistoty a o niekoľko neskôr aj sľub chudoby. Novej forme rehoľného života bola veľmi otvorená, a tiež aj vycestovaniu do Kanady, ako sa dozvedáme z jej zápisu: "Sestra de Maisonneuve, ktorá bola rehoľníčkou v kongregácii […] dala svojmu bratovi obraz, na ktorom bolo zlatými písmenami napísané: ‚Svätá Matka Božia, čistá Panna s verným srdcom, zachovaj pre nás miesto vo svojom Montreale‘. O nejaký čas neskôr som sa pridala k laickej kongregácii, kde som sa dozvedela, že v Kanade bola vytvorená osada a že rehoľníci dúfajú, že sa tam dostanú. Sľúbila som, že budem jednou z nich.
V zápiskoch pokračuje rozprávaním, čo jej vysvetlil duchovný vodca Gendret: "Náš Pán zanechal tri stavy žien, aby ho nasledovali a slúžili Cirkvi: úlohu Magdalény zastávali karmelitáni a iné pustovníčky; úlohu Marty klauzúrne rehoľníčky, ktoré slúžia svojim blížnym; ale stav života putujúcej Panny Márie, ktorý si tiež treba uctievať, ešte nebol naplnený. Aj bez závoja alebo plášťa sa dalo byť pravou rehoľníčkou. To bolo pre mňa veľmi prijateľné, pretože som mala súcit s mladými ženami, ktoré pre nedostatok peňazí nemohli vstúpiť do služby Bohu."
Približne v tom čase sa Marguerite pokúsila o spoločný život s dvomi spoločníčkami, ale nemalo to úspech. Jedna spoločníčka sa vydala a druhá zomrela. Ale ani toto zlyhanie neovplyvnilo jej túžbu čo najlepšie slúžiť Bohu.
V roku 1642 bola založená spoločnosť Ville-Marie s misionárskym cieľom zaviesť v domovine Irokézov kresťanskú vieru. Táto spoločnosť chcela okrem iného vytvoriť skupinu žien, ktoré by sa ujali úlohy vzdelávať deti tejto krajiny. Ale o desať rokov neskôr hrozilo Ville-Marie zaniknutie. Dôvod bol ten, že pre neustále boje zostalo na obranu tejto základne len sedemnásť mužov. Aj preto sa jej zakladateľ Maisonneuve rozhodol vrátiť sa späť do Francúzska, kde chcel naverbovať aspoň 100 mužov, ochotných prekročiť oceán a usadiť sa v Montreale. Inak by nebolo možné pokračovať v projekte evanjelizácie Nového Francúzska.
Počas svojej spiatočnej cesty navštívil svoju sestru Loiuse v kláštore a keď jej vysvetlil, že nemôže vziať klauzúrne mníšky do Nového Francúzska, povedala mu o Marguerite Bourgeoys, ktorá už predtým vyjadrila svoju ochotu vycestovať do Kanady a sprostredkovala ich stretnutie. Keď sa stretli, Maisonneuve jej vysvetlil, že jeden učiteľ by na niekoľko rokov stačil. Napísala: "Ponúkla som mu, že pôjdem, a on ma prijal; ale musela by som ísť sama." Marguerite mala pochybnosti. Mala by naozaj nasadnúť na loď plnú takmer výlučne mužov?
Zverila sa svojmu duchovnému vodcovi a ten ju presvedčil, aby výzvu prijala, ako sa dozvedáme z jej záznamov: "Jedného rána, keď som sa prebudila, mi vysoká žena, oblečená v rúchu ako z bielej seržovej látky veľmi jasne povedala: "Choď, nikdy ťa neopustím." Vedela som, že je to Preblahoslavená Panna Mária. To mi dodalo veľkú odvahu a nič mi nebolo ťažké, aj keď som sa bála ilúzií."
A tak sa začala pripravovať na cestu do svojho nového domova, hoci stále váhala. Dostala totiž list od karmelitánskeho rádu, ktorý ju bol ochotný prijať. Povedala o tom svojmu duchovnému vodcovi, ktorý ju podporil v jej rozlišovaní - odpovie na volanie Nového Francúzska. 15. júna 1653 vstúpila na palubu lode Saint Nicolas de Nantes. Nebola to celkom pokojná plavba. Sprevádzali ju mnohé problémy, ku ktorým sa pridružilo aj vypuknutie moru, ktorý usmrtil ôsmich mužov. Loď so zvyškom posádky a s Marguerite napokon 22. septembra 1653 zakotvila v Quebecu, kde pán Maisonneuve predstavil Marguerite sestre Jeanne Mance.
Uršulínky, usadené v Quebecu, pozvali Marguerite, aby u nich zostala, ale ona odmietla, chcela začať napĺňať svoje poslanie a učiť vo Ville-Marie, kam dorazila okolo 15. novembra. Keď tam však prišla, zistila, že žiadne deti tam nie sú. Až v apríli 1658 založila v osade prvú školu.
Medzitým sa v rokoch 1653 až 1658 starala o domácnosť guvernéra Maisonneuveho, podieľala sa na organizácii krajiny, Jeanne Mance pomáhala liečiť chorých, bola sociálnou pracovníčkou pre mladé rodiny, ženy, deti. Žiadnej úlohe, ktorú jej zverili, sa nevyhýbala a to jej prinieslo titul Matka kolónie.
Občas vychádzala z osady do okolitej krajiny. Raz vystúpila na Mount Royal, aby tam znovu zasadila kríž, ktorý Irokézi zhodili. Pán Maisonneuve poveril niekoľko mužov, aby ju na tejto "svätej dobrodružnej ceste" sprevádzali. Výstup na horu nebol v tej dobe jednoduchý, ale Marguerite nikdy neváhala, keď čelila ťažkostiam, súvisiacim s chválením Boha a službou blížnym.
Zakrátko začala pracovať na výstavbe kaplnky Notre-Dame-de-Bon-Secours v dnešnom Starom Montreale, v tom čase oblasti mimo pevnosti. Chcela postaviť pútnické miesto zasvätené Panne Márii. V tomto úsilí potrebovala pomoc od mnohých ľudí. Túto udalosť opísala takto: "[…] Pustila som sa do výstavby kaplnky Panny Márie a aby som uspela, naliehala som na tých pár ľudí, ktorí tu v tom čase boli, aby zbierali kamene. Šila som a ako odmenu som si pýtala dennú prácu. Zbierala som almužny na zaplatenie práce murárov. Pán de Maisonneuve dal otesať potrebné drevo. Iní pripravili vápno, piesok a dosky a čoskoro som našla dostatok [materiálu] na jej stavbu a zastrešenie."
Lenže s návratom sulpiciánov sa musela zastaviť výstavba kaplnky. Práca bola v roku 1657 zastavená a pokračovala až v roku 1672, keď sa Marguerite vrátila späť do Francúzska. Kaplnka Notre-Dame-de-Bon-Secours sa tak definitívne stala pútnickým miestom až v roku 1678.
Marguerite sa konečne splnil sen. 28. januára 1658 pán de Maisonneuve podpísal oficiálny akt, ktorým jej dal k dispozícii opustenú kamennú stajňu. V darovacej listine sa uvádzalo, že ide o "kamennú budovu s dĺžkou 36 stôp a šírkou 18 stôp, ktorá sa nachádza vo Ville-Marie, neďaleko nemocnice Hôpital Saint-Joseph." Bola nadšená, že túto stajňu dostala a založila tam prvú školu vo Ville-Marie. Vyčistila jej priestor a dala spraviť komín, aby deti a učitelia mali bezpečné a teplé miesto na bývanie. Ubytovanie pre učiteľov malo byť na druhom poschodí, na ktoré sa dostali po vonkajšom rebríku, ktorý však museli po použití vytiahnuť, aby sa vyhli nechceným hosťom. Táto práca si vyžadovala značnú spoluprácu. A Marguerite pocítila veľkú radosť, keď prirovnala stajňu-školu k betlehemskej stajni: tieto dve miesta veľkej chudoby boli zároveň rodiskom veľkej služby Bohu a blížnym! Napokon sa 30. apríla 1658 mohlo začať prvé vyučovanie.
V tom istom roku si Jeanne Mance zlomila ruku a musela sa vrátiť do Francúzska, aby sa liečila, ako si Marguerite zapísala: "Päť rokov po mojom príchode do Montrealu potrebovala slečna Manceová, ktorá mala zlomenú ruku, niekoho na pomoc. Ponúkla som sa, že to urobím, aby som mohla ísť do Troyes, aby som našla nejaké mladé ženy, ktoré by mi pomohli učiť. Do La Fleche sme dorazili až na Zjavenie Pána. Nechala som ju v Paríži, kde mala sestru."
Potom priviedla tri meštianske dievčatá, o ktorých si myslela, že sú vhodné na misionársku prácu. Boli to Edmée Châtel, Marie Raisin, Katarína Crolo a tiež "statnú dievčinu" na ťažké práce: "[…] Sestra Crolo chcela ísť so mnou na moju prvú cestu. Sestra Edmée sa ma opýtala, ako budeme v tejto krajine žiť. Ukázala som jej zmluvu, ktorá nesľubovala veľa. "Dobre," povedala mi, "to zabezpečí ubytovanie. Ale čo budete robiť s ostatnými?" Povedala som jej, že budeme pracovať a že som im sľúbila chlieb a polievku. To jej vohnalo slzy do očí. […] Čo sa týka sestry Raisinovej, museli sme ísť do Paríža, aby sme získali súhlas jej otca, ktorý tam žil. Tento pán Raisin prišiel do Troyes a povedal mi, aby som sa jej želaniam príliš rýchlo nepodvolila. Nikdy by mu nenapadlo, že jeho dcéra, ktorá bola ešte mladá, pomyslí na túto cestu. Ona a jej brat boli jeho jediné deti."
Marguerite sa vrátila v roku 1659 do Montrealu už aj so štyrmi spoločníčkami a začali spolu žiť v komunite. Tento dátum by sa mohol považovať za deň založenia Kongregácie Notre-Dame, no biskup François de Montmorency-Laval jej udelil písomné povolenie na vyučovanie až pri svojej návšteve Nového Francúzska, 20. mája 1669, ktorým oprávnil učiteľov z Ville-Marie vyučovať na Île de Montréal a na všetkých ostatných miestach v Kanade, ktoré by o ich služby požiadali. Ale oveľa neskôr, až v roku 1676 biskupským mandátom oficiálne udelil Kongregácii Notre-Dame štatút rehoľnej komunity pre svetské ženy, teda neklauzúrovaného rádu.
Marguerite Bourgeoys sa preto v roku 1670 rozhodla odísť do Francúzska a požiadať kráľa o potvrdenie, aby tak bola zaručená existencia jej komunity. Vydala sa na cestu s desiatimi solmi vo vrecku. Keď dorazila do Paríža "bez peňazí, oblečenia a priateľov", predstúpila pred kráľa. V máji 1671 získala od kráľa požadované osvedčenie, podpísané Ľudovítom XIV. a zaregistrované v parížskom parlamente v júni 1671.
Kráľ Ľudovít XIV. v liste napísal: "Žiadateľka nás požiadala o udelenie našich potvrdzujúcich listov pre založenie s názvom Kongregácia Notre-Dame. Želali sme si prispieť k dobrým úmyslom uvedenej žiadateľky, jej spoločníkov a tých, ktorí ich nahradia, tým, že im poskytneme prostriedky na posilnenie a rozšírenie ich založenie na všetkých miestach, kde to bude považované za najvhodnejšie pre slávu Božiu a pre dobro krajiny. Potvrdzujeme týmito listami, ktoré sme sami podpísali, založenie uvedenej Kongregácie na ostrove Montreal. Sú podriadené jurisdikcii Štátnej rady a nesmú tam byť z žiadneho dôvodu rušené."
V roku 1671 teda Marguerite získala občiansku listinu, uznávajúcu Inštitút Kongregácie Panny Márie a na spiatočnej ceste priviezla z Francúzska svoje tri netere: Marguerite, Catherine a Louise Sommillardové. Marguerite a Catherine sa neskôr stali sestrami v kongregácii a Louise manželkou osadníka menom Fortin. O dvadsaťsedem rokov neskôr, v roku 1698, Marguerite Bourgeoys a jej sestry verejne zložili rehoľné sľuby. Predtým, v roku 1679, Marguerite podnikla svoju tretiu služobnú cestu do Francúzska.
Marguerite bola všestranná, medzi jej záujem patrila tiež starostlivosť o rodiny a tak na žiadosť šľachtických a meštianskych rodín, ktoré k nej poslali svoje dcéry, otvorila vo Ville-Marie v roku 1676 internátnu školu. Pretože vedela, čo je potrebné na to, aby domácnosť fungovala správne. Naučiť sa remeslo a viesť domácnosť bolo užitočné, ba dokonca nevyhnutné. Aby slúžila ženám v tejto krajine, najmä chudobným, otvorila La Providence, akúsi školu pre domácnosť, ktorá sa najprv nachádzala v dome neďaleko kongregácie a o niečo neskôr v Maison Saint-Gabriel v Pointe-Saint-Charles.
Najviac jej však záležalo na dôležitosti spirituality. Záležalo jej na spiritualite každého. Na deťoch, ktoré ona a jej spoločníčky učili nielen čítať a počítať, ale aj prežívať detstvo v kresťanskej viere. Na dospelých, ktorých učila, že "modlitba by sa mala prejavovať v našich slovách, myšlienkach a činoch". Na sestrách, ktorým prikázala, "aby nasledovali Pannu Máriu, aby vo všetkom napodobňovali jej životný štýl".
V posledných rokoch svojho života prešla Marguerite azda najväčšou skúškou, akú môže človek v živote zažiť. Opísala to takto: "Bolo mi oznámené, že som v stave večného zatratenia. Nemala som problém tomu uveriť, vediac, ako veľmi som zanedbala povinnosti svojho stavu. Z celého srdca prosím Boha o odpustenie a odovzdávam sa Mu, aby so mnou nakladal, ako sa Mu zapáči, na čas i na večnosť."
Marguerite trpela touto skúškou 50 mesiacov, počnúc novembrom 1689. V súvislosti s týmto utrpením však napísala: "Aj keď nemôžem odmietnuť uznať svoj nešťastný stav, nikdy som nepochybovala o Božom milosrdenstve. Vždy budem v Neho dúfať, aj keď sa uvidím jednou nohou v pekle."
V roku 1685 biskup Saint-Vallier, ktorý nahradil biskupa Lavala, priviedol z kongregácie sestru Mayrandovú a sestru Marie Barbierovú do farnosti Sainte-Famille na ostrove Île d'Orléans. Tento biskup, nadšený Margueritinou prácou sa rozhodol založiť podobnú charitatívnu školu v Quebecu a v dome, ktorý kúpil za týmto účelom, otvoril Generálnu nemocnicu a sestry vymenoval za ošetrovateľky starších ľudí.
V roku 1693 odstúpila Marguerite z úradu predstavenej kongregácie a novou generálnou predstavenou sa stala Marie Barbierová. Marguerite strávila posledné roky života v nemocnici. V roku 1693 napísala: "Uznanie požehnaní, ktoré som vďaka Tvojmu milosrdenstvu prijala a stále dostávam, ma zaväzuje byť vďačná až do posledných chvíľ svojho života. A som šťastná, že môžem byť v spoločnosti blahoslavených. Budem sa k Tebe naďalej (ak mi to dovolíš) modliť za toto malé spoločenstvo, nie za statky, pocty alebo potešenia pre náš pozemský život, ale aby sa diala Tvoja svätá vôľa, aby sme nasledovali cestu, ktorú nás naučila Tvoja dobrotivosť a ktorú tak dôsledne nasledovala Preblahoslavená Panna Mária. Modlím sa, aby všetky súčasné aj budúce ženy v tomto spoločenstve a všetky tie, ktoré pomáhajú napredovať na cestách k dokonalosti stavu, do ktorého nás voláš, boli medzi vyvolenými."
Marguerite až do svojej smrti vedela ponoriť do podstaty kresťanského života. V roku 1698, krátko pred svojou smrťou, s pravdou a pokorou napísala: "Je pravda, že všetko, po čom som si kedy najviac túžila a čo si stále najvrúcnejšie želám, je, aby veľké prikázanie lásky k Bohu nadovšetko a k blížnemu ako k sebe samému bolo vpísané do každého srdca. Ó, keby som ho len mohla vryť do svojho srdca a do srdca každej zo svojich sestier, dosiahla by som naplnenie svojich túžob. Priala by som si, aby sa všetko poučenie v tomto dome a na misiách sústredilo na tento veľký cieľ."
V noci 13. decembra 1699 sestra Catherine Charly, učiteľka noviciek, trpela mukami. Očakávalo sa, že každú chvíľu bude povolaná späť k Bohu. Marguerite Bourgeoysová ponúkla svoj život výmenou za život svojej sestry: "Ó, Bože," modlila sa, "prečo si nevezmeš namiesto nej mňa, ktorá som neužitočná a naničhodná!"
Večer 1. januára 1700 dostala Marguerite vysokú horúčku a 12. januára, na úsvite, po troch hodinách múk, pokojne odišla k Bohu, zatiaľ čo sestra Catherine Charly sa uzdravila.
Marguerite Bourgeoysovej, matke kolónie, prvej vychovávateľke Ville-Marie a zakladateľke Kongregácie Notre-Dame v Montréale, boli a naďalej sú vzdávané mnohé pocty. Žena so zlatým a ohnivým srdcom bola 12. novembra 1950 blahorečená pápežom Piom XII. a 31. októbra 1982 kanonizovaná pápežom Jánom Pavlom II. Jej telo teraz odpočíva v kaplnke Notre-Dame-de-Bon-Secours a jej srdce je v materskom dome Kongregácie Notre-Dame.
0 Komentáre