Svätý Félix z Noly, ktorého Cirkev slávi 14. januára, vkladal vo všetkých nebezpečenstvách celú svoju dôveru v Boha a nikdy sa nesklamal.
Félix pochádzal z Noly, rímskej kolónie v Kampánii, štrnásť míľ od Neapola, kde jeho otec Hermias, rodený Sýrčan, ktorý bol vojakom, kúpil majetok, kde sa aj usadil. Félix mal brata Hermiasa a obom bratom odkázal otec po svojej smrti dedičstvo. Mladší Hermias sa rozhodol žiť vo svete ako vojak, pretože toto povolanie bolo v tom čase najistejšou cestou k bohatstvu a poctám.
Félix, ktorého meno v latinčine znamená šťastný, sa pre zmenu rozhodol nasledovať Ježiša Krista. Pohŕdajúc všetkými pozemskými vecami, ale aj preto, aby k nim nepriľnul, rozdal väčšiu časť svojho majetku chudobným. Už ako mladík zastával lektorskú službu a staručký biskup Maxim, ktorý bol očarený Félixovou svätosťou a rozvážnosťou, ho vysvätil za exorcistu a kňaza, a napokon ho určil za svojho nástupcu.
V roku 250 rozpútal cisár Decius krvavé prenasledovanie Cirkvi. Félix so slzami prosil starého biskupa, aby sa nevystavoval nebezpečenstvu smrti, skryl sa v neďalekých horách a takto sa zachoval pre službu svojmu stádu. Félix potom prevzal všetky biskupove povinnosti na svoje plecia.
Keď prenasledovatelia nenašli Maxima, chytili Félixa a rozličnými mukami ho nútili obetovať falošným bohom. Keď však Félix neustúpil, zbičovali ho, na krk, ruky a nohy mu naložili okovy s reťazami a vrhli ho do žalára, ktorého podlaha bola pokrytá črepinami a úlomkami z rozbitého skla, takže nebolo na nej ani kúska miesta, kde by sa mohol postaviť či si ľahnúť.
V noci sa Félixovi zjavil anjel a prikázal mu, aby išiel a pomohol svojmu biskupovi. Keď svätý videl, že z neho padajú reťaze a otvárajú sa dvere žalára, nasledoval svojho sprievodcu, ktorý ho viedol na miesto, kde ležal Maxim, takmer mŕtvy od hladu a zimy, takmer bez reči a ledva dýchal.
Félix ho však nedokázal prebrať, nemal ani nič, čím by ho mohol oživiť. Začal sa teda modliť a keď zdvihol oči k nebesiam, uvidel z neho zostupovať strapec hrozna. Hneď po ňom siahol, vytlačil do biskupových úst trochu šťavy, a Maxim zaraz oživol. Keď starý biskup zbadal Félixa, prosil ho, aby ho odniesol späť do svojho kostola. Félix vzal biskupa na plecia, odniesol ho do jeho biskupskému domu, a zveril do opatery jednej starej zbožnej ženy.
Búrka prenasledovania sa onedlho utíšila a Félix mohol pokračovať vo svojej pastoračnej činnosti. Lenže toto ticho bolo iba zdanlivé, čoskoro sa znovu zdvihla vlna prenasledovania, ktorá svojím prúdom chcela vykynožiť kresťanský život v Nole. Félixova horlivosť tak rozhnevala pohanov, že prišli ozbrojení pred jeho dom a chceli ho zatknúť. Keď potom surovo vnikli dnu, zistili, že kňaz Félix tam nie je. Vyšli do ulíc, no nikde ho nevideli, pričom Félix stále medzi veriacimi.
Jeden pohan sa ho dokonca pýtal, či nevidel niekde kňaza Félixa a on odpovedal, že ho nevidel a potom sa stratil v dave, aby si našiel vhodný úkryt. Medzitým počul za sebou rozbesnený krik prenasledovateľov. Rýchlo sa teda schoval do diery starého múru s myšlienkou, že sa možno neukryl dostatočne pred pohanmi, ale nech sa stane svätá Božia vôľa. Zo škáry vyšli dva veľké pavúky a dieru v múre hneď uzavreli pavučinou. Keď tam prišli prenasledovatelia, prehľadali všetky kúty. ale Félixa nenašli. "Za touto starou pavučinou isto nebude," domnievali sa a po márnom hľadaní sa vrátili domov bez koristi.
Potom sa Félix ukrýval niekoľko mesiacov v starej studni. Nikto nevedel, kde sa zdržiava, iba jedna stará žena, ktorá mu každú noc nosila kúsok chleba bez toho, aby tušila, komu ho vlastne nosí. Cisárova smrť obnovila pokoj v Nole a Félix konečne mohol opustiť svoj úkryt.
Krátko nato zomrel aj svätý biskup Maxim. Všetci jednomyseľne zvolili za jeho nástupcu Félixa, ale on sa zdráhal a presviedčal ľud, aby si vybrali radšej Quinta, ktorý bol starší a vysvätený o sedem dní skôr ako Félix. Quintus, keď bol biskupom, vždy rešpektoval svätého Félixa ako svojho otca a vo všetkom sa riadil jeho radami.
Počas prenasledovania prišli mnohí kresťania o svoj majetok a požadovali ho právnou cestou späť. Odporúčali tak urobiť aj svätému Félixovi, no odpovedal, že chudobe bude mať väčšiu istotu vlastniť Krista. Všetko, čo mu bohatí ponúkali, odmietol. Prenajal si len malý kúsok neúrodnej pôdy, ktorú obrábal vlastnými rukami, aby mal čosi na živobytie a zostalo mu čosi aj na almužnu. Čokoľvek mu bolo darované, hneď posunul chudobným a neraz sa stalo, že svoj jediný plášť vymenil za handry žobráka.
Svätý Félix sa každodennou prácou na svojom pozemku staral o chlieb a v roku 256 tu našiel aj svoju smrť. Jeho hrob sa čoskoro stal cieľom pútí a miestom zázrakov. Neskôr boli na jeho mieste alebo v jeho blízkosti postavených päť kostolov. Vzácne pozostatky svätého Félixa z Noly sú v súčasnosti uložené v katedrále, časť z nich sa nachádzajú v Ríme, Benevente a ďalších miestach.
Pápež Damas, ktorý podnikol púť z Ríma do Noly, aby navštívil svätyňu tohto svätca, v krátkej básni, ktorú zložil na počesť svätého Félixa vyznáva, že bol na jeho príhovor zázračne uzdravený z choroby.
Svätý Paulinus, niekdajší rímsky senátor, ktorý na Vianoce v roku 394 prijal na naliehanie barcelonských veriacich kňazské svätenie, prišiel v roku 395 zo Španielska do Noly, dosvedčil, že počas sviatku svätého Félixa prichádzali k jeho hrobu davy pútnikov nielen z Ríma, ale aj z iných častí Talianska a tiež zo vzdialenejších krajín. "Všetci priniesli do jeho kostola nejaký dar, ako napríklad voskové sviece, vzácne masti, drahé ozdoby a podobne," hovoril oddaný šíriteľ jeho úcty. "Verím, že všetky milosti, ktoré som dostal z neba, mi boli udelené na príhovor svätého Félixa."
Na neho sa svätý Paulinus obracal vo všetkých svojich potrebách a svojimi modlitbami prosil o milosť v tomto živote a slávu po smrti. Rozprával tiež o mnohých zázrakoch, ktoré sa stali pri jeho hrobe, keď boli ľudia vyliečení z rôznych chorôb a vyslobodení z nebezpečenstva. "Sám som zažil účinky jeho patronátu, keď som sa k nemu utiekol a veľmi rýchlo mi bola poskytnutá pomoc."
0 Komentáre