22.2.26
Svätá Margita z Cortony
Pri jednom zo zjavení nášho Pána svätej Margaréte povedal: "Ty si tretím svetlom udeleným Rádu môjho milovaného Františka. On bol prvým medzi menšími bratmi; Klára bola druhou medzi mníškami; ty budeš treťou v Ráde pokánia."
Margita sa narodila v roku 1247 v Laviane, malej dedine na území Perugie, ktorá dnes spadá pod správu Castiglion de Lago. Jej otec bol sedliakom. O matke je známe len jej meno, zomrela, keď Margita mala osem rokov, ale vždy na mamičku veľmi spomínala. Od nej prvej prijala výchovu a jemného a citlivého ducha a prvé poučenie o modlitbe, ako o tom hovorí legenda: "Margita mala vo zvyku konať modlitby pri rôznych príležitostiach, ako ju tomu ešte za svojho života učila jej matka."
Po smrti matky prišla do domu macocha, ktorá pre ňu nemala potrebný cit, a pre Margitu tak začalo ťažké obdobie, ktoré ju v dobe dospievania urobilo trochu uzavretou a samotárskou. Od prírody bola obdarená veľkými darmi tela i duše. Mala bystrý rozum spojený so živou predstavivosťou a prejavovala veľkú obratnosť pri vykonávaní rôznych ženských prác.
Margita svoju veľkú krásu umocňovala veselou povahou, láskou a súcitom voči všetkým, najmä však voči trpiacim a núdznym. Pokiaľ také dary tela i duše nie sú sprevádzané pokorou a bázňou, sú zdrojom mnohých nebezpečenstiev a rovnako to tak bolo aj s Margitou. Obdiv a lichôtky, ktoré ju sprevádzali na každom kroku, postupne otvárali jej srdce márnivosti a keď videla, ako jej ostatní závidia, začala snívať o poctách a pôžitkoch, ktoré by sa jej dostali.
Doma mali čo jesť aj piť, ale neponúkal pôžitky, ktoré hľadala. Jej zbožná matka, ktorá by jej v tomto kritickom období mohla poskytnúť dobrú radu a naviesť ju na správnu cestu však bola mŕtva a macoche bola ľahostajná.
Ani nie sedemnásťročná dievčina napokon vstúpila do služieb šľachtica z Montepulciana, neďaleko Laviana. Šľachtic využil slabé Margitine stránky, lichotil jej, dával jej dary a pod falošnými sľubmi sobáša ju napokon zviedol. Margita tak začala svoju deväťročnú púť hriešneho života na hrade, oblečená v jemnom hodvábe. Veľmi sa túžila vydať za šľachtica, ale on sa k sobášu nemal, hoci mu Margita porodila syna.
Keď sa raz šľachtic nevrátil domov zo svojej cesty do susedného mesta a Margita ho dňom i nocou čakala, prišiel na hrad jeho pes a začal ju šklbať za šaty, naznačujúc, aby ho nasledovala. V lese, kam ju pes zaviedol, ju čakal hrôzostrašný pohľad na znetvorené telo šľachtica, ukryté pod lístím, kam ho zahrabali jeho vrahovia. Tento pohľad bol "ako úder z neba". Zasiahol ju takou silnou hrôzou z božieho súdu a zrady tohto svata, že sa rozhodla napraviť svoje cesty a konať pokánie.
Po smrti otca svojho syna a po tom, čo vrátila všetky šperky a dary, bola vyhnaná z hradu. Margita v zúfalstve verejne vyznala svoje hriechy, namiesto hodvábu si obliekla kajúcne šaty a modlitbou i dobrotou k chudobným sa snažila odčiniť svoje hriechy.
Neistota, čo bude ďalej robiť, ju prinútila vrátiť sa aj so synom do otcovského domu. Vrhla sa mu k nohám a so slzami prosila o odpustenie. Pokúšala sa tiež napraviť svoj nesprávny život tak, že si okolo krku uviazala povraz a takto kráčajúc po ulici až k farskému kostolu prosila o odpustenie. Otec ju chcel prijal späť, ale macocha sa vzpriečila - odmietla žiť pod jednou strechou s takou verejnou hriešnicou.
Zahanbená Margita už bola v pokušení vzdať sa svojich dobrých predsavzatí, ale počas modlitby jej vnútorný hlas prikázal, aby sa ihneď odobrala do Cortony a zverila starostlivosť o svoju dušu františkánom.
Počas cesty stretla dve ženy, Marianu a Raneriu Moscariové, ktoré si vypočuli jej príbeh a pohnuté ľútosťou ju vzali aj so synom do svojho domu. Najskôr Margitu a jej synčeka nakŕmili, neskôr ju predstavili františkánom, ktorí sa čoskoro stali jej otcami v Kristovi a chlapčekovi zabezpečili vzdelanie v Arezze (neskôr sa aj on stal františkánom).
Tri roky bojovala Margita proti pokušeniu. V tomto boji jej pomáhali rady dvoch bratov, Jána de Castiglione a Giunta Bevegnatiho, ktorý bol jej spovedníkom a neskôr aj životopiscom.
Stáva sa, že človek ide z extrému do extrému a nebolo to inak ani u svätici, keď zasiahnutá najťažšími útrapami začala svoj mystický vzostup. Múdri františkáni sa ju snažili prinútiť, aby zmiernila svoj obrovský žiaľ a pokánie, ktoré znetvorili jej telo. Napokon sa do Margity vrátil duševný pokoj, začala prežívať Ježišovu lásku a veriť, že jej hriechy boli odpustené.
Hoci si Margaréta zarábala na živobytie ošetrovaním cortonských dám, neskôr s touto prácou skončila, aby sa mohla viac venovať modlitbe a milosrdenstvu a starala sa o chudobných vo svojom malom domčeku, kde žila v ústraní, z darovanej almužny. Každé podarované jedlo rozdelila pre chudobných, pre seba si ponechala len zvyšky.
Chcela sa stať terciárkou menších bratov, no musela počkať tri roky, kým si mohla obliecť františkánsky habit. Odkedy sa však stala terciárkou, rýchlo napredovala v modlitbe a bola vtiahnutá do priameho spoločenstva s Bohom. Jej extatický život sa tak začal v roku 1277. Kristus ju dal za príklad hriešnikom a jej vplyv bol úžasný – mnohí sa k nej hrnuli po radu.
Pán Ježiš Kristus jej povedal: "Urobil som ťa zrkadlom pre hriešnikov. Od teba sa tí najzatvrdnutejší naučia, ako ochotne som k nim milosrdný, aby som ich zachránil. Si rebríkom pre hriešnikov, aby ku mne prišli skrze tvoj príklad. Dcéra moja, ustanovil som ťa za svetlo v tme, za novú hviezdu, ktorú dávam svetu, aby si priniesla svetlo slepým, aby si viedla späť tých, ktorí stratili cestu, a aby si pozdvihla tých, ktorí sú zlomení pod svojimi hriechmi. Ty si cesta zúfalých, hlas milosrdenstva."
Z blízka i zďaleka prichádzali ľudia, sužovaní hriechom, aby si od Margity vypočuli slovo útechy a rady. A ona ich posielala k františkánom a najmä k svojmu spovedníkovi, ktorý sa neskôr stal jej životopiscom. Keď sa raz sťažoval, že takýchto ľudí je veľmi veľa, Margita počula slová: "Tvoj spovedník ti zakázal posielať mu toľko mužov a žien, ktorí sa obrátili skrze tvoje slová a slzy. Povedal ti, že nemôže za jeden deň vyčistiť toľko stajní. Povedz mu, že keď počúva spoveď, nečistí stajne, ale pripravuje mi príbytok v dušiach kajúcnikov."
Slávna kajúcnica sa vyznačovala tiež láskou k dušiam v očistci, ktoré sa jej zjavovali vo veľkom počte a prosili ju o pomoc. Jedného dňa uvidela pred sebou dvoch cestujúcich, ktorí ju prosili o pomoc pri náprave nespravodlivostí, ktorých sa dopustili: "Sme dvaja obchodníci, ktorých na ceste zavraždili lupiči. Nemohli sme ísť na spoveď, ani prijať rozhrešenie; ale milosrdenstvom nášho božského Spasiteľa a jeho svätej Matky sme mali čas vykonať akt dokonalej ľútosti a boli sme zachránení. Naše muky v očistci sú však hrozné, pretože pri výkone nášho povolania sme sa dopustili mnohých nespravodlivostí. Kým tieto skutky nebudú napravené, nemôžeme mať žiadny pokoj ani úľavu. Preto ťa prosíme, služobníčka Božia, choď a vyhľadaj niektorých našich príbuzných a dedičov a varuj ich, aby čo najskôr vrátili všetky peniaze, ktoré sme nespravodlivo nadobudli." Potom jej podali potrebné informácie a zmizli.
Správy, ktoré Margita dostávala, sa netýkali iba jej samotnej. Raz jej bolo povedané, aby poslala správu biskupovi v Arezza a varovala ho, aby prestal bojovať s ľuďmi vo svojej diecéze, nežil ako svetský knieža a vojak, ale ako pastier duší. Okrem toho dokázala Margita často dokázal uzatvárať spory a mier. Keď sa však v roku 1289 snažila odvrátiť vojnu, prišla za biskupom Viliamom, ktorý sa opakovane ocitol v spore s Guelfmi, no on ju nepočúval. O desať dní neskôr padol v bitke.
Margita tiež založila združenie žien, ktoré pôsobili ako ošetrovateľky a od mužov získala potrebné financie pre nemocnice chudobných. Už bolo spomínané, že svätica ošetrovala chudobných najprv vo svojom biednom dome, ale potom jedna žena, Diabella, jej pre tento účel poskytla dom. Neskôr mestskí radní na naliehanie Uguccia Casaliho darovali Margite peniaze, z ktorých založila nemocnicu pre chudobných Spedale di Santa Maria della Misericordia, zasvätenú Panne Márii Milosrdnej.
Mohlo by sa zdať, že "všetko ide ako po masle", no okolo roku 1289 sa po okolí začali šíriť zlomyseľné a klamlivé chýry o jej vzťahu k rehoľníkom. Kvôli týmto osočovaniam bol preradený do Sieny Margitin spovedník otec Giunta, ale neskôr sa ukázalo, že všetky "zaručené správy" boli len dielom zlých klebiet a svätosť Margitinho života sa stala zjavnou pre všetkých. Ľudia už k nej nechodili iba po radu, ale aj po uzdravenie.
Čím bola Margita duchovne pokročilejšia, tým väčšie boli jej dobrovoľné pokánia. Ku koncu svojho života veľmi málo spala, aj to len na holej zemi; jedla iba chlieb a surovú zeleninu; pila iba vodu; chodila oblečená v hrubej košeli z konského vlasu, priliehajúcej k telu a často sa bičovala.
V jej životopise je zaznamenané, že v čase svojej smrti vo veku 50 rokov, Margita videla, ako mnohé duše, ktorým pomohla vyjsť z očistca, tvoria sprievod, ktorý ju mal odprevadiť do neba. Boh zjavil túto priazeň, ktorú udelil Margite, prostredníctvom istej osoby z Castella. Táto Božia služobnica v extáze videla v okamihu Margarétinej smrti jej dušu uprostred tohto žiarivého sprievodu a keď precitla z vytrženia, vyrozprávala toto videnie svojim priateľkám.
Svätá Margita zomrela 22. februára 1297, a už vtedy bola medzi obyvateľstvom verejne vyhlásená za svätú. Jej telo pochovali v kostole svätého Bazila, neskôr známym ako kostol svätej Margity, kde je jej telo dodnes uchované pod hlavným oltárom nového kostola, ktorého je titulárnou patrónkou. Ale hoci bola hneď od smrti uctievaná, a jej verejnú úctu potvrdilo niekoľko pápežov, až 16. mája 1728 ju kanonizoval pápež Benedikt XIII.
Ó, svätá Margita z Cortony, stojím tu pred týmto obrazom ukrižovaného Ježiša, ktorý k tebe toľkokrát prehovoril. Vypros aj mne milosť počuť jeho hlas: skrze jeho slovo, skrze modlitbu a udalosti života. Ó, Ukrižovaný Ježišu, posilni moju vieru a daj mi, ako si udelil svätej Margite, milosť úprimného pokánia z mojich hriechov; urob ma jedným s tých, ktorí to najviac potrebujú, a sprevádzaj ma, prosím ťa, do domu Otca. Amen.
Žiadne komentáre: