2.3.26
Svätá Anežka Česká
O svätej Anežke, ktorej sviatok je 2. marca, sa pokojne môže hovoriť ako o princeznej so statočnou dušou a ohnivým srdcom. Táto duchovná dcéra svätej Kláry z Assisi totiž už od detstva žiarila pevným odhodlaním poslúchať nebeské vnuknutia, nech to stojí čokoľvek!
Začiatkom 13. storočia, sa okolo dátumu 21. január 1211, narodila českému kráľovskému páru Otakarovi I. a jeho manželke Konstancii dcérka, ktorú pomenovali Anežka. Dievčatko pochádzalo z otcovej strany z významného rodu svätej Ľudmily a svätého Václava; svätá Hedviga Sliezska bola jej prateta, svätá Alžbeta Durínska bola jej sesternica a svätá Margita Uhorská zasa jej neter.
Anežka už od detstva mala vrúcnu túžbu zasvätiť sa Bohu, ale kým sa tak stalo, musela prekonať veľkú prekážku. Podľa vtedajšieho zvyku bola totiž už ako trojročná zasľúbená poľskému kniežaťu Boleslavovi, synovi Henricha I. Sliezskeho a jeho manželky Hedvigy.
Aby neskôr mohla dôstojne napĺňať postavenie kráľovnej, poslali ju spolu s jej staršou sestrou Annou do Trzebnice, kde sa pod dohľadom abatiše Gertrúdy, ktorá bola dcérou svätej Hedvigy, mala vzdelávať v cisteriánskom kláštore. Matka predstavená ju naučila základné pravdy viery a viedla jej prvé kroky v duchovnom živote, a možno ani sama netušila, ako tým veľmi poznačila srdce princeznej na zvyšok jej života. Hoci ju toto vzdelávanie malo pripraviť na budúce manželstvo, Anežka vnútorne cítila, že je to protiklad k túžbe, ktorú jej Boh vložil do duše.
Istotu, že Anežka bola Prozreteľnosťou povolaná kráčať inými cestami, potvrdilo aj to, že sa šesťročná vrátila do Čiech, lebo jej budúci manžel predčasne zomrel. V rodnej krajine sa potom presťahovala do premonštránskeho opátstva v Doksanoch, ktoré založil svätý Václav a tam sa naučila čítať, písať a získala si takú lásku k modlitbe, že sa stala prvoradou pred všetkými ostatnými zábavami, typickými pre jej mladý vek.
Zdalo by sa, že Anežke nič nechýba, a jej túžba sa napĺňa, no o tri roky neskôr bola vo veku deväť rokov prisľúbená za manželku kráľovi Sicílie a Nemecka Henrichovi VII., synovi cisára Fridricha II. Kvôli tomu musela vycestovať do Viedne, aby sa tam naučila po nemecky a oboznámila sa s germánskymi zvykmi.
Dalo by sa očakávať, že ju svetský lesk rakúskeho dvora ohromí a Anežka tak zmení názor, ale nestalo sa tak. Anežka sa na dvore necítila dobre. Namiesto skvostných zábav plných vyberaného jedla sa umŕtvovala častými pôstmi, rozdávala mnoho almužny a s túžbou zachovať si neporušené panenstvo sa celkom zasvätila Matke Božej.
Vnútorný hlas v nej vzbudzoval túžbu úplne sa odovzdať Bohu, a Anežka, poslušná hlasu a s pevným odhodlaním vo všetkom plniť vôľu Boha, s dôverou prosila Najvyššieho, aby zariadil veci tak, aby mohla nasledovať svoje povolanie, hoci navonok to vyzeralo, že sa udalosti uberajú opačným smerom. Bolo to pre ňu neľahké obdobie, počas ktorého veľmi trpela, ale mala jediného dôverníka - Ježiša Krista.
Napokon jej dilema nečakane skončila, rakúsky vojvoda Leopold, ktorému Anežku zverili vo Viedni, mal v úmysle vydať svoju dcéru za toho, ktorému bola prisľúbená Anežka a urobil všetko, aby sa jeho plány naplnili a česká princezná sa tak mohla vrátiť na domáci kráľovský dvor.
Radosť, ktorá sa preháňala jej srdcom však netrvala dlho. Do Prahy totiž prišli nové návrhy na sobáš. Prvá od anglického kráľa Henricha III. a druhá od Fridricha II., cisárskeho vdovca. Ale hoci Anežka namietala, jej brat, kráľ Václav, ktorý po otcovej smrti prevzal miesto panovníka, ju sľúbil cisárovi.
Anežka, ktorá sa prebrodila viacerými skúškami, sa pod ich tlakom stala silnou ženou a svoj boj, stať sa Kristovou nevestou, nevzdala. Odhodlaná zdolať každú bariéru, ktorá sa pred ňou objavila, sa stále usilovala doviesť do konca povolanie, ktoré jej milosť tak jasne šepkala v duši.
Ešte viac sa modlila a konala pokánie. Často ju bolo vidieť už pred úsvitom, ako bosá a slabo oblečená kráča v spoločnosti iných zbožných dievčat, aby navštívila niektoré kostoly v meste. Po každej takej "prechádzke" sa vrátila domov s krvácajúcimi nohami, umyla si ich, obula si črievice a obliekla si prepychové šaty, pod ktoré si však navliekla hrubú košeľu z konského vlasu a driek si obopla kovovou reťazou. Takto oblečená konala svoje denné činnosti bez toho, aby prezradila svoje poníženie a dvorské povinnosti striedala s návštevami chorých. Pri všetkých svojich činnostiach sledovala iba jeden cieľ - chváliť Boha a získať od neho odpoveď na svoju prosbu.
Keď mala asi osemnásť rokov, dozvedela sa, že cisár Fridrich II. poslal do Prahy veľvyslanca, ktorý ju mal odprevadiť do Nemecka. A pretože jej brat, kráľ Václav zostával voči jej námietkam hluchý, rozhodla sa obrátiť "na vyššie miesta", priamo k pápežovi, ktorému napísala list s prosbou, aby zabránil sobášu. Ako argumentáciu mu napísala, že s vydajom nikdy nesúhlasila a vnútorne cíti vrúcne volanie po rehoľnom živote.
Pápež Gregor IX. v tom období práve uzavrel mier s cisárom a pretože ho poznal dosť dobre na to, aby si vedel predstaviť, ako by cisár reagoval, poslal do Prahy legáta, ktorý mal princeznú podporiť a napísal jej list.
Anežka potom ukázala bratovi pápežský list. Václav sa zľakol a ustúpil, i keď sa bál cisárovho hnevu, ale nechcel sa znepáčiť rímskemu veľkňazovi, ani nútiť sestru, aby urobila niečo proti Božej vôli.
Aj reakcia cisára Fridricha II. bola nečakaná. Keď si uvedomil, že rozhodnutie nevzišlo z politického manévru českého kráľa, ale zo svätej túžby princeznej Anežky, zrušil svoj sľub slovami: "Keby ma bola opustila kvôli smrteľnému mužovi, vzal by som na seba plnú váhu svojej pomsty; ale nemôžem sa uraziť, že uprednostnila Kráľa nebies."
Anežkine gesto a rýchlo sa šíriaca správa o jej odmietnutí svetských statkov, ale tiež pozemskej slávy z lásky k Ježišovi, zapôsobilo na vtedajšie kresťanstvo a na európskych dvoroch vyvolal veľký obdiv. Anežka, oslobodená od akéhokoľvek pozemského záväzku konečne mohla žiť podľa ideálu, ktorý jej vnukol Boh.
V tom čase priniesli do Prahy niektorí šľachtici správy o apoštoláte a životnom štýle svätého Františka a jeho vernej žiačky Kláry. Keď sa tieto správy dostali aj do Anežkiných uší, pocítila túžbu napodobňovať túto svätú žiačku. Začala tým, že sa zbavila šperkov, ozdôb a drahých šiat a výťažkom z ich predaja podporovala chudobných.
Za pomoci svojho brata, kráľa, postavila františkánsky kláštor, ďalší pre klarisky a tiež nemocnicu pre chudobných, pričom správu nemocnice zverila spolku, ktorý sama založila. Neskôr z neho vznikol rád krížovníkov s červenou hviezdou. S nákladmi na výstavbu chcel pomôcť aj český ľud, a hoci Václav aj Anežka všetky ponuky odmietli, neraz sa stalo, že robotníci odišli na konci pracovného dňa bez toho, aby si vypýtali mzdu. Aspoň takou formou mohli prispieť na stavbu nemocnice.
Anežka však ešte viac chcela nasledovať svätú Kláru, ktorá jej napísala list a v ktorom chválila jej povesť cnosti a tiež jej blahoželala k tomu, že uprednostnila manžela vznešenejšieho rodu, ktorý sa zriekol všetkej slávy sveta. Založila kláštor, do ktorého potom 11. júna 1234 vstúpila spolu s ďalšími mladými ženami z popredných pražských rodín.
Jej príklad potom prilákal do kláštorov množstvo mladých dievčat a tak sa počet klaristických kláštorov v Európe značne zvýšil. Anežka zložila na Turíce zložila svoje sľuby a na rozhodnutie pápeža Gregora IX. sa stala predstavenou kláštora. Tento úrad verne vykonávala štyridsať rokov.
Anežka sa ako dôstojná dcéra svätého Františka a svätej Kláry (s ktorou sa síce nikdy osobne nestretla, ale vymenili si bohatú korešpondenciu) snažila vynikať v praktizovaní základov pravej chudoby - pokory a lásky. Mala takú hlbokú eucharistickú zbožnosť, že svojou horlivosťou zapálila aj ďalšie kláštory rádu, "ktorá neskôr vyvrcholila túžbou po každodennom prijímaní".
Najradšej trávila čas osamote, keď sa mohla oddať modlitbe a rozjímaniu a stávalo sa, že sa vtedy dostávala do extázy. Bola príkladom vnútorného života: "So sestrami sa príliš nerozprávala, ale keď sa k nim prihovárala, jej slová horeli láskou ku Kristovi a túžbou po raji natoľko, že sotva dokázala zadržať slzy." (sv. Ján Pavol II. List pražskému arcibiskupovi pri príležitosti osláv 700. výročia úmrtia blahoslavenej Agnesy Českej, 2. 2. 1982)
Stredobod jej zbožnosti bolo Umučenie Ježiša Krista a v kríži nachádzala silu znášať slabosti, ktoré ju tak často sužovali. Všetkým trápeniam čelila s tým istým odhodlaním, s akým v detstve prekonávala ťažkosti pri napĺňaní povolania.
Raz si už bola istá, že jej smrť sa blíži, preto chcela prijať viatikum, no vnútorný hlas ju uisťoval, že do večnosti ju predídu všetci členovia jej rodiny. A naozaj videla zomierať svojho otca, niekoľkých príbuzných, svojich súrodencov, medzi nimi aj samotného Václava, ktorého sa jej podarilo zmieriť s jeho rebelantským synom Přemyslom Otakarom. Inokedy zasa počas modlitby vešpier mysticky videla, ako bol tento synovec, vtedajší kráľ Otakar II. zabitý v bitke. S rovnakou pokojnou dôverou znášala aj smrť svätej Kláry, svojej duchovnej matky.
Svätá pražská abatiša, neustále podporovaná milosťou, každému udelila múdru radu, vyhýbala sa konfliktom a svoje kráľovstvo povzbudzovala k vernosti pravému náboženstvu. Lenže po smrti jej synovca Otakara II. vtrhli do Čiech cudzie vojská, narušili dobrý poriadok a rozsievali násilie. V týchto chvíľach chaosu prichádzalo množstvo umierajúcich ľudí k bránam kláštorov. Hľadali pomoc, ale kláštorné komory boli prázdne a tak mnohí zahynuli od hladu, alebo na následky moru.
Uprostred ťažkej vojnovej situácie zomrela 2. marca 1282 aj Anežka, ktorú už počas života uctievali ako svätú. Ale hoci sa okolo nej všetko rúcalo, zachovala si aj v posledných chvíľach neochvejnú trpezlivosť, ktorá bola jej typickým charakteristickým znakom.
Ešte pred odchodom z tohto života povzbudzovala svoje sestry, aby bezvýhradne milovali Ježiša Krista a nasledovali ho v pokore a chudobe. Nabádala ich, aby podľa príkladu svätých Františka a Kláry boli vždy podriadené Kristovmu námestníkovi a Rímskemu stolcu.
Bože, tvoja služobnica Anežka išla za tvojím volaním, zriekla sa bohatstva a zamilovala si chudobu, nasledovala tvojho ukrižovaného Syna a došla do nebeskej radosti; na jej príhovor veď aj nás, aby sme nelipli na pomíňajúcich veciach a dosiahli večnú slávu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Masima - Kalendár svätých
Žiadne komentáre: