10.3.26
Svätá Mária Eugénia od Ježiša
Zakladateľka rehoľného rádu Nanebovzatia Panny Márie, svätá Mária Eugénia od Ježiša, ktorej sviatok si pripomíname 10. marca, neunikala pred utrpením, ani sa nebála ťažkostí, spojených s upevňovaním diela, ktoré jej zverila Prozreteľnosť.
Anna-Eugénie Milleret de Brou sa narodila 25. augusta 1817 v čase úplnej porážky Napoleona a obnovení monarchie. Jej otec Jaques Milleret bol stúpencom Voltaira a riadil sa jeho bezbožnými doktrínami a matka Eleonore Eugénie de Brou, potomok šľachy z Belgicka a Luxemburska tiež vo viere nevynikala.
Anna Eugénia prežila pokojné a bohaté detstvo vo francúzskom Metz, kde jej otec vlastnil kaštieľ, tri banky a tiež veľkého majetku v Preisch, ktorý ponúkal príjemné prostredie na výlety. Dievčina žila spolu so súrodencami voľným životom, ale tiež získala solídne vzdelanie, zodpovedajúce jej spoločenskému postaveniu. Okrem rodného jazyka plynule hovorila aj po nemecky a matka ju brávala na návštevy k chudobným a chorým, a tiež ju učila byť čestnou a štedrou.
S rodinou sa zúčastňovala niektorých cirkevných obradov, čo bolo v tom čase vlastne spoločenskou povinnosťou. Deti síce prijímali sviatosti, ale ich náboženská výchova bola zanedbávaná, ako neskôr napísala otcovi Lacordaireovi: "Moja neznalosť dogiem a učenia Cirkvi bola nepredstaviteľná. Napriek tomu som sa s ostatnými deťmi zúčastňovala hodín katechizmu, s láskou som prijala prvé sväté prijímanie a Boh mi dokonca udelil milosti, ktoré boli spolu s vašimi slovami základom mojej spásy."
Jednu z týchto milostí dostala, keď prvýkrát prijala eucharistického Ježiša. V tej chvíli pocítila maličkosť svetských útrap a vnútorne počula prorocké slová, ktoré do jej duše zasadili silné semienko: "Stratíš svoju matku, ale ja budem pre teba viac ako matka. Príde deň, keď opustíš všetko, čo miluješ, aby si ma oslavovala a slúžila Cirkvi, ktorú nepoznáš."
Jej mladosť bola šťastná, ale nie bez utrpenia. Horkosť smútku pocítila, keď jej zomreli starší brat a mladšia sestra. Táto tragédia nebola jediná smutná udalosť, ktorá postihla rodinu. Jej otec v dôsledku nerozumných transakcií prišiel o rodinný majetok, dievčina sa stala svedkom krachu jeho bánk, nedorozumení a rozchodu rodičov.
Trinásťročnej Anne sa žiarivý život v roku 1830 radikálne zmenil. Spolu s matkou, ktorú zbožňovala, sa presťahovala do Paríža, kým jej o dva roky starší brat Ľudovít, ku ktorému bola hlboko pripútaná, zostal v Metz pri otcovi. Aby toho nebolo málo, v roku 1832 sa po Paríži rozšírila epidémia cholery, ktorá si vzala so sebou aj Anninu matku takou rýchlosťou, že zomrela bez poslednej sviatosti.
Pätnásťročná Anna osirela, a tak sa jej ujala priateľka jej matky madam Doulcetová, ktorej manžel bol generálnym vyberačom daní v Châlons. Mladá dievčina sa tak opäť ocitla v luxuse a jej, tak málo živená cnosť viery, kolísala v prostredí neustálych protiklerikálnych rozhovorov. Ale svetlo, ktoré preniklo do jej duše pri svätom krste a pri svätom prijímaní, stále žiarilo, ako vravela: "Boh mi vo svojej dobrote zanechal puto lásky. Možno som pochybovala o nesmrteľnosti duše, ale spontánne som odmietla všetko, čo útočilo na Oltárnu sviatosť."
V osemnástich rokoch ju už zábava prestala uspokojovať, svojou bystrou inteligenciou pochopila, že život by nemal byť taký prázdny a nezmyselný. Svoje myšlienky prirovnávala k rozbúrenému moru, "ktoré ma unavuje a ťaží. Taká nestabilita a nepokoj – vášeň, ktorá presahuje hranice možného. Občas ma pohlcujú otázky, ktoré sú ďaleko za mojím dosahom a ktorými by bolo lepšie sa nezaoberať: tie najvznešenejšie otázky sveta. Chcem všetko vedieť, všetko analyzovať a ponárať sa do desivých ríš; smelo spochybňujem všetko, prenasledovaná akousi neustálou túžbou po poznaní a pravde, ktorú nič nemôže uspokojiť."
Koncom roka 1835 ju otec poslal k sesternici pani Foulonovej. Táto dáma a jej dcéry boli veľmi zbožné, ale pre Annu Eugéniu boli, ako poznamenala, "nudné, zdali sa mi úzkoprsé". Ich postoj ju pravdepodobne vystavil k väčšiemu riziku straty viery. Ale práve v tejto chvíli zasiahla Prozreteľnosť.
Podľa parížskeho zvyku sa zúčastnili nedeľných kázní otca Henricho Lacordaira v katedrále Notre-Dame. Kázne sa mladej dievčiny hlboko dotkli, ako neskôr napísala tomuto dominikánskemu kňazovi: "Vaše slová odpovedali na všetky moje myšlienky, vysvetlili to najlepšie z mojich inštinktov, doplnili moje chápanie vecí a oživili vo mne pojem povinnosti a túžbu po dobre, ktorá v mojej duši mala vyhasnúť; skrátka, dali ste mi novú štedrosť, vieru, ktorou už nič nemohlo otriasť."
Aj preto rada hovorievala, že jej povolanie sa zrodilo v Notre-Dame. Založila svoju vieru na večnej skale a nič ju nemohlo otriasť. Bol to skutočne pevný základ, pretože v priebehu jej života sa skúšky ešte zintenzívnili: "Bola som skutočne obrátená a zmocnila sa ma túžba venovať všetku svoju silu, alebo skôr všetku svoju slabosť, Cirkvi, ktorú som od tej chvíle vnímala ako jedinú, ktorá drží kľúč k poznaniu a dosiahnutiu všetkého dobra." Povedala o svojich túžbach otcovi Lacordaireovi, ktorý jej poradil, aby sa modlila a čakala. Anna Eugénia poslúchla.
Počas tejto čakania hlboko analyzovala zlá laicizovanej spoločnosti v ktorej žila, a nariekala nad nedostatkom náboženskej formácie pre toľkých mladých ľudí liberálnej aristokracie tej doby: "Narodila som sa do rodiny, ktorá bola sotva kresťanská, a bola som vychovaná v spoločnosti, ktorá bola ešte menej kresťanská, a v pätnástich rokoch som prišla o matku a kvôli životným okolnostiam a postaveniu som mala oveľa širší kontakt so svetom a znalosti o ňom, než aké má človek v tomto veku bežne. Ľahko som chápala nešťastný stav spoločenskej triedy, do ktorej som patrila, a priznávam vám, že dodnes nemám smutnejšiu spomienku. Zdá sa mi, že každá duša, ktorá aspoň trochu miluje Cirkev a uvedomuje si hlbokú beznábožnosť troch štvrtín bohatých a vplyvných parížskych rodín, by sa mala cítiť nútená urobiť všetko pre to, aby Ježiš Kristus prenikol medzi nich."
Pohltená túžbou zachraňovať duše, stretla v kostole svätého Eustacha ďalšieho kazateľa, otca Théodora Combalota. Jeho horlivosť na ňu veľmi zapôsobila a požiadala ho o radu. Otec Combalot túžil založiť kongregáciu pod záštitou Panny Márie Nanebovzatej, ktorá by sa venovala výchove mladých dievčat ako základu pre obnovu spoločnosti. V dvadsaťročnej Anne Eugénii videl všetky vlastnosti, ktoré sa vyžadujú od zakladateľky. Preto jej vysvetlil, že chce vybudovať dielo venované obnove všetkého v Kristovi, aby sa On a jeho cirkev stali známymi a aby sa rozšírili hranice jeho kráľovstva.
Anna Eugénia bola týmto návrhom dojatá, napriek tomu zaváhala a namietla, že nie je oboznámená s rehoľným životom. "Musím sa všetko naučiť. Nie som schopná založiť čokoľvek v Božej cirkvi," povedala a kňaz jej s presvedčením odpovedal: "Ježiš Kristus bude zakladateľom nášho združenia; my budeme len nástrojmi a v Božích rukách budú najslabší najsilnejší."
Nechala si to "prejsť hlavou" a potom "išla do toho". Súhlasila s vedením otca Combalota a podľa jeho pokynov čakala dvadsaťjedenročná Anna Eugénia medzi benediktínskymi mníškami na dosiahnutie plnoletosti. Cestou do Lotrinska kvôli rozlúčke s rodinou dokončila noviciát u vizitantiek (Rád Navštívenia Panny Márie) a potom spolu s ďalšími tromi ženami, ktoré získal otec Combalot, začala v roku 1839 dielo Nanebovzatia Panny Márie.
Anna Eugénia prijala rehoľné meno Mária Eugénia od Ježiša. Intenzívne sa venovala študijnému programu, ktorý zaviedol predstavený, presvedčená, že kontemplácia je prameňom múdrosti pre novú kongregáciu, ako hovorila: "Vzdelanie je našou povinnosťou, rehoľný život naším lákadlom."
Zažila duchovnú prázdnotu, ktorú v duši zanecháva výchova oddelená od viery, preto chcela, aby budúci vychovávatelia Nanebovzatia Panny Márie učili skôr svedectvom života, než slovami. Tvrdila, že viera dáva viac múdrosti ako vek a "je potrebné formovať silné charaktery. Naše poslanie: dynamická viera, viera ovládajúca rozum, sklony a city."
Dlho očakávaný základ pre rozbehnuté dielo bol položený a Mária Eugénia sa nevedomky pripravovala na najväčšie utrpenie svojho života, ktoré prichádzalo od zdanlivo najmenej očakávanej osoby, od samotného otca Combalota.
Tento kňaz bol človekom štedrých impulzov, ale tiež nestáleho charakteru, ako sa dozvedáme z listu Márie Eugénie: "Každé dva týždne menil názor na všetko." Otec Combalot vydal príkaz študovať Žalmy a svätého Augustína. Potom vydal nový príkaz vzdať sa celkom všetkého čítania. K príkazu každý deň jesť mäso pridal prísne pokánie, prekladané prísnymi napomenutiami. Matka Mária Eugénia každý z týchto pokynov pokorne a poslušne splnila.
Ale hoci sa podriaďovala týmto príkazom, milosť ju inšpirovala k tomu, aby nenechala riadenie kongregácie v rukách tohto kňaza. Oboznámila parížskeho arcibiskupa Denisa-Augusta Affre so situáciou. Prelát dobre poznal otca Combalota, ktoré opísal ako muža s ušľachtilým srdcom, ale horúcou hlavou a hneď pochopil, čo sa deje.
Pre vyriešenie problému určil komunite predstaveného, ktorého vymenovanie však impulzívny kňaz neprijal, dokonca nariadil, aby ho Mária Eugénia a ostatné mníšky sprevádzali do Bretónska a takto sa dištancovali od autority arcibiskupa. Napätie sa dalo krájať a otec Combalot si napokon 3. mája 1841 zbalil svoje knihy a listy a opustil komunitu, aby sa už nikdy neobjavil.
"Nech sa stane Božia vôľa," povedala dvadsaťštyriročná zakladateľka, ktorá sa zrazu ocitla bez zvyčajnej podpory a bola nútená pokračovať v začatom diele. Útočisko hľadala vo viere a dospela k záveru, že "Boh nič neberie bez toho, aby sa plnšie neobetoval, aby to nahradil... Ukázal nám, že dielo bolo Jeho a iba On ho chce dokončiť."
Boh jej poslal novú pomoc v osobe mladého generálneho vikára otca Emmanuela d‘Alzona z Nîmes, s ktorými si Mária Eugénia vymieňala bohatú korešpondenciu. Obaja mali spoločnú túžbu - priniesť Kristovu prítomnosť do laickej spoločnosti. Otec Emmanuel neskôr založil mužskú vetvu Nanebovzatia Panny Márie.
Otec Combalot sa opäť preukázal ako nestály. Poslal arcibiskupovi Affremu dojímavo-znepokojujúci list, v ktorom ho požiadal, aby sa ujal vedenia diela Nanebovzatia Panny Márie. Arcibiskup preto vzal komunitu pod svoju záštitu a za jej predstaveného vymenoval Mons. Jeana-Nicaise Grosa, ktorý vypracoval stanovy a pravidlá. Rehoľníčky prijali definitívny habit a 15. augusta 1841 zložili do jeho rúk svoje prvé sľuby.
Na obzore sa však čoskoro vyskytla nová búrka. Nový predstavený, ktorý bol svedkom prirodzených ťažkostí komunity, ktoré ešte nebola plne zrelá, a obával sa o jej budúcnosť, radil Márii Eugénii, aby sa vrátila k vizitantkám. Ostatné sestry si mali slobodne vybrať rehoľný inštitút, do ktorého sa najvhodnejšie cítili.
Matka Mária Eugénia si aj v tejto neľahkej situácii zachovala pokoj a požiadala o krátky čas na zamyslenie. Potom napísala list, v ktorom vysvetlila ciele, ducha a charakteristiku Nanebovzatia Panny Márie s týmto záverom: "Dovoľujem si povedať, že osobné uspokojenie nám nikdy neprišlo na um. Naša odvaha pramenila z toho, že sme z úst monsignora počuli svedectvo o tom, že naša regula bola dobrá a povznášajúca, a z toho, že sme z jeho rúk prijali svätý habit, ktorý nosíme s radosťou a láskou. Neviem, čo sme pri praktizovaní tejto reguly urobili, že sme stratili priazeň, ktorú nám udelila Vaša osoba; ale ak nás budú považovať za nehodných a ak toto dielo horlivosti, v ktorom chceme pracovať, nebude nami vykonané, odpustite mi, že si dovoľujem to povedať: je to dielo také potrebné, že ho skôr či neskôr vykonajú svätejšie ruky. Čo sa mňa týka, verím, že mojím povolaním nie je nič iné, ako patriť k nej, bez ohľadu na utrpenie a ťažkosti, ktoré môžu z toho vyplynúť."
Zakrátko dostala od otca Grosa odpoveď, v ktorej ukázal, že ho prozreteľnosť tejto práce úplne presvedčila a vyhlásil: "Môžem len ďakovať Bohu za milosti, ktoré vám dal." Nanebovzatie Panny Márie bolo napokon definitívne založené na viere a neochvejnosti Matky Márie Eugénie od Ježiša.
Kongregácia sa príchodom nových dievčat rozširovala a rozvíjala tak, aby "vytvárala skutočné matky rodín, aby dala ženám široké vedomosti a jednoduché návyky, bez ktorých nebudú vedieť, ako uplatňovať vplyv, ktorý by im malo dať kresťanstvo."
S rovnakou odvahou čelila neúnavná zakladateľka aj iným utrpeniam a dosiahla mnoho víťazstiev, medzi ktorými je aj pápežské schválenie stanov Nanebovzatia Panny Márie.
Svätá Mária Eugénia od Ježiša v posledných rokoch svojho života prežívala fyzické oslabovanie a v roku 1894 odstúpila pre zlý zdravotný stav po päťdesiatich piatich rokoch služby z úradu predstavenej.
O štyri roky neskôr prijala 9. marca 1898 viatikum a nasledujúci deň, 10. marca 1898 o 3,00 ráno navždy opustila tento svet.
Pápež Benedikt XVI. ju 3. júna 2007 vyhlásil za svätú na základe zázraku uzdravenia Filipínčanky Risy Bondoc, ktorá sa narodila so zriedkavou mozgovou vadou. Keď mala Risa asi dva mesiace, lekárske vyšetrenia odhalili, že dve polovice jej mozgu sa nespojili, čo jej v podstate bránilo v chôdzi, rozprávaní alebo inom vývoji. Jej adoptívna matka, absolventka školy Assumption Philippines, priniesla Risu do Paríža, položila ju na hrobku Márie Eugénie a prihovárala sa zakladateľke za uzdravenie svojho dieťaťa.
Risa je teraz dospelá, chodí, rozpráva a pracuje na čiastočný úväzok.
Žiadne komentáre: