7.3.26
Svätá matka Perpetua a jej otrokyňa svätá Felicita
Cirkev si pripomína sviatok svätých severoafrických mučeníc Perpetuy, ktoré zomreli v roku 203 n. l. v Kartágu, dnes známom ako Tunis v Tunisku, každý rok 7. marca. Obe mladé ženy boli uväznené pre svoju kresťanskú vieru, keď guvernér Kartága presadil edikt rímskeho cisára, zakazujúci konverziu na kresťanstvo.
Perpetua bola mladá, dvadsaťdvaročná matka niekoľkomesačného dieťaťa. Pochádzala z váženej bohatej rodiny a počas väznenia si viedla denník, vďaka ktorému sa dozvedáme o súdnom procese a väznení.
Felicita bola otrokyňou Perpetuy. Tiež bola mladá a vo väzení porodila svoju dcérku, o ktorého výchovu sa po jej smrti postarali kresťania.
Mladé ženy boli zatknuté spolu s ďalšími otrokmi a tiež sa medzi nimi ocitol ich katechéta, diakon Saturus, ktorý ich vyučoval vo viere a pripravoval ich na krst. Saturus však nebol zatknutý, do väzenia sa prihlásil dobrovoľne.
Z denníka svätej Perpetuy sa dozvedáme, že okolo roku 197 cisár Severus nariadil, aby kresťania, ktorí odmietli uctievať falošných bohov, boli vydaní na smrť. Perpetua usporiadala vo svojom dome v Kartágu náboženské zhromaždenie, keď dorazili cisárski vojaci a zajali domácu pani s jej otrokyňou a otrokmi Revocatom, Secundom a Saturninom.
"Uvrhli nás do väzenia a ja som bola zdesená, pretože som nikdy nebola na takom tmavom mieste. Horúčava bola neznesiteľná a vo veľmi úzkom podzemnom priestore nás bolo priveľa. Mala som pocit, že zomriem od horúčavy a udusenia a trpela som, pretože som nemohla mať pri sebe svoje dieťa, ktoré malo len pár mesiacov a tak veľmi ma potrebovalo. Veľmi som sa modlila k Bohu, aby nám dal veľkú odvahu, aby sme mohli trpieť a bojovať za naše sväté náboženstvo."
Väzni mali v tomto "kríži" šťastie, keď na druhý deň prišli dvaja katolícki diakoni a podplatili väzenských dozorcov, aby presťahovali uväznených do menej dusnej a tmavej cely. To pomohlo, takže sa ocitli v miestnosti, do ktorej vnikalo aspoň trochu svetla a neboli v priestore už takí stiesnení a v nepohodlí.
Dokonca bolo dovolené, aby Perpetuina matka jej priniesla dieťa. Perpetua toto odlúčenie od syna ťažko znášala, chradla zo žiaľu a zúfalstva. Potom si zapísala do denníka: "Odkedy som mala so sebou svojho malého syna, už sa mi to nezdalo ako väzenie, ale palác, a cítila som sa naplnená radosťou. A aj dieťa znovu nadobudlo radosť a energiu." Jeho výchovu a vzdelávanie potom prevzali jeho tety a stará mama.
Noc pred tým, ako prokurátor Hilarianus predvolal Perpetuu a jej otrokov pred súd, mala videnie, v ktorom jej bolo povedané, že budú musieť vyliezť po rebríku plnom utrpenia, ale na vrchole tohto bolestného výstupu na nich čaká večný raj. Perpetua porozprávala svoje videnie ostatným a takto inšpirovaní boli odhodlaní zostať verní viere až do konca.
Najprv išli pred súd otroci a diakon. Svorne vyhlásili, že sú kresťania a radšej zomrú, ako by mali uctievať falošných bohov. Potom bola predvolaná Perpetua. Sudca ju pod sľubom, že ak bude konvertovať na pohanstvo, zachráni si život, nabádal, aby sa vzdala kresťanskej viery. Pripomenul jej, že pochádza z váženej, bohatej rodiny, no Perpetua smelo vyhlásila, že zostane verná viere Ježiša Krista až do smrti.
Prišiel za ňou aj jej otec, ktorý nebol kresťanom a prosil ju, aby z lásky k svojmu otcovi a malému synovi prijala cisárske náboženstvo. Perpetua však ani tak od svojho odhodlania neustúpila. Veľmi dojatá sa však nakoniec spýtala: "Otče, ako sa volá nádoba tam?"
"Podnos," odvetil prekvapený otec.
"Nuž teda, tá nádoba sa musí nazývať podnosom a nie šálkou, alebo lyžicou, lebo je to podnos," povedala Perpetua. "A ja sa nemôžem nazývať pohankou, pretože som kresťanka a chcem ňou navždy zostať."
V denníku, ktorý si Perpetua viedla, dodáva: "Môj otec bol jediný v mojej rodine, kto sa netešil, že sa staneme mučeníkmi za Krista."
Sudca rozhodol, že na cisárov sviatok majú byť traja muži odvedení do cirkusu a tam, pred prizerajúcim sa davom, roztrhaní divými šelmami. Perpetuu a Felicitu majú zviazať a podhodiť zúrivej krave. Lenže Felicita bola tehotná a zákon zakazoval zabiť ženu, ktorá mala rodiť. A ona naozaj túžila byť umučená pre lásku ku Kristovi.
Kresťania sa s vierou modlili a Felicita porodila krásne dievčatko, ktoré zverila zbožným kresťanským ženám do opatery. Počas pôrodu sa jej žalárnik vysmieval: "Teraz sa sťažuješ na bolesti pri pôrode, a keď prídu bolesti mučeníctva, čo budeš robiť?" Felicita mu odpovedala: "Teraz som slabá, pretože trpí moja úbohá prirodzenosť. Ale keď príde mučeníctvo, bude ma sprevádzať Božia milosť a naplní ma silou."
Krátko pred smrťou premenili Perpetua a jej spoločníci svoj posledný pokrm na eucharistickú večeru. Dvaja diakoni im priniesli prijímanie a po modlitbe a povzbudení sa navzájom objali a vymenili si bozk pokoja. Hoci ich čakali muky, v ich srdciach prevládala radosť. Boli pripravení obetovať svoj život za hlásanie svojej viery v Ježiša Krista.
Nastal ich posledný deň. Ale ešte predtým, ako ich vojaci odviedli na námestie, povedali im, aby muži boli oblečení ako kňazi falošných bohov a ženy ako kňažky pohanských bohýň. Perpetua to rázne zamietla a rovnako aj ostatní.
Otroci boli potom hodení divým zvieratám. Diakonovi Saturovi sa podarilo obrátiť na kresťanstvo jedného väzenského dozorcu Pudensa, keď mu povedal: "Aby si videl, že Ježiš Kristus je naozaj Boh, hovorím ti: budem hodený divokému medveďovi a tá beštia mi neublíži." Neklamal.
Saturusa zviazali a priviedli ho ku klietke so zúrivým medveďom. Napriek očakávaniam ho divoké zviera ho obišlo a zaútočilo na krotiteľa. Medveď silne uhryzol krotiteľa, keď sa ho snažil prinútiť, aby zaútočil na diakona. Potom však vypustili leoparda, ktorý ho roztrhal. Keď diakon zomieral, potrel svojou krvou prsteň a navliekol ho Pudensovi na prst a on napokon prijal kresťanstvo.
Perpetuu a Felicitu zabalili do siete, postavili ich do stredu arény a vypustili divokú kravu, ktorá ich nemilosrdne bodla. Perpetua sa starala len o to, aby si upravila oblečenie, aby nikoho pohoršila tým, že bude sporo odetá. Upravila si aj vlasy, aby nevyzerala rozstrapatená ako pohanská smútiaca žena.
Dav, dojatý odvahou týchto dvoch mladých matiek žiadal, aby ich vyviedli bránou, ktorou vychádzali víťazní gladiátori. Ale potom zmenili názor a začali požadovať, aby ich pred všetkými sťali. Keď sa to mladé ženy dozvedeli, dojato sa objali a vrátili sa na námestie.
Felicita bol usmrtená úderom meča. Potom prišla na radu Perpetua, lenže kat bol veľmi nervózny. Vrazil do nej meč, ale iba jej prerazil kosti. Kričala od bolesti, ale hlavu držala nad popraviskom a rukou ukázala katovi presné miesto na krku, kde ju má udrieť. Takto Perpetua dokázala, že keď zomrela ako mučenica, bolo to z jej vlastnej vôle a s veľkorysosťou.
Ó, sväté Perpetua a Felicita, vy, ktoré ste pre svoju neochvejnú vieru v Krista s odvahou podstúpili krutú mučenícku smrť, orodujte za nás. Vyproste nám silu a vytrvalosť v skúškach, nech nikdy nezaprieme našu vieru. Pomáhajte všetkým matkám a deťom, zvlášť tým, ktoré trpia a sú v núdzi. Amen.
Žiadne komentáre: