9.3.26
Svätá Katarína z Bologne
Talianske mesto Bologna je posiate palácmi a inými historickými budovami, medzi ktorými sa vyznačuje síce malá, ale pôvabná kaplnka, v ktorej už viac ako päť storočí sídli opátstvo kláštora Corpus Domini, a v ktorej sa dodnes nachádza vystavené telo v rehoľnom habite, sediace vzpriamene za sklom. Je to svätá Katarína z Bologne, talianska patrónka umelcov a bojovníčka proti pokušeniam, a Cirkev si ju každoročne pripomína 9. marca.
Katarína sa narodila v Bologni 8. septembra 1413 ako dcéra šľachtica, ferrarského notára Giovanniho d‘Vigri a Benvenuty Mammolini. Dievčatko sa už od útleho veku vyznačovalo inteligenciou, temperamentom, ale tiež štedrosťou a pevnosťou, s akou sa pripútala skôr k nebeským veciam než k svetským.
Deväťročná Katarína odišla bývať na dvor markíza z Ferrary, kde sa stala spoločníčkou princeznej Margherity d‘Este. Na dvore mohla študovať literatúru, poéziu, hudbu a maliarstvo. Mala mimoriadne umelecké nadanie, aj preto je označovaná ako patrónka umelcov.
Trinásťročná Katarína prišla o otca. Krátko po jeho smrti pocítila príťažlivosť k rehoľnému životu a pridala sa ku komunite šľachtických žien z mesta. Komunita sa síce po piatich rokoch rozpadla, ale Katarína spolu s niekoľkými spoločníčkami vytvorili novú, v ktorej sa spiritualitou stal svätý František z Assisi.
O tri roky neskôr, ich provinciál františkánov zveril v roku 1432 pod prvú správu svätej Kláry a stali sa tak dcérami Lady Poverty. Údelom mladej Kataríny bolo vykonávať rôzne funkcie - bola novicmajsterkou, ale tiež vrátničkou či pekárkou.
Jej spoločníčka, sestra Illuminata Bembo, rozprávala príhodu, ktorá sa stala, keď Katarína plnila úlohu pekárky. Raz sa v kláštore konala kázeň, ktorú si Katarína nechcela nechať ujsť. Vložila teda chlieb do pece a slovami "Zverujem ťa Kristovi", odišla počúvať kázeň. Tá trvala vyše štyroch hodín. Keď sa potom Katarína vrátila, aby vybrala chlieb, mnohé sestry si mysleli, že bude celkom spálený, ale stal sa opak - bol dokonale upečený. A keď sestry si uvedomili, že ide o zázrak, všetky ho chceli hneď zjesť.
Svätica ako učiteľka noviciek zanechala dôležitý traktát Sedem duchovných zbraní o duchovnom živote, ktorý aj dnes slúži rehoľníkom a všetkým, ktorí sa usilujú kráčať po cestách dokonalosti. Hneď na prvých stránkach takto opisuje život kresťana: "Na začiatku a na konci tejto bitky treba prejsť cez rozbúrené more, teda cez mnohé tiesnivé pokušenia a prudké bitky."
Aby nám pomohla v tomto boji zvíťaziť, pokračuje: "Chcem vám hneď na začiatku dať niekoľko zbraní, ktoré vám umožnia účinne bojovať proti prefíkanosti našich nepriateľov. Ale ktokoľvek sa chce pustiť do tejto bitky, nesmie sa nikdy vzdať, pretože nepriatelia nikdy nespia."
Katarína chápala rehoľný život ako život vojaka na bojisku, ktorý odvážne čelí nepriateľovi. Preto svoje spolusestry povzbudzovala: "Milované sestry, veno, ktoré Ježiš Kristus chce nájsť v každej z vás je, aby ste boli statočné v boji, teda silné a neochvejné."
Novicky vo Ferrare neocenili iba dar zbožnej spisovateľky. Jedna z nich, ktorá neskôr prijala meno Cecília, bola sužovaná hrozným pokušením a násilnými útokmi diabla. Obrátila sa preto na Katarínu a prosbou o pomoc. Novicmajsterka ju požehnala a mladá novicka, ktorá sa cítila oslobodená od pekelného nepriateľa, sa jej spýtala, aké slová povedala. Svätica jej potom formulku, ktorú použila: "Ježiš, Mária, František, Klára. Nech sa Pán nad tebou zmiluje, požehná ťa a osvieti ťa, nech obráti k tebe svoju tvár, a nech ti dá, ó Cecília, svoj svätý pokoj. Nech sa tak stane!"
Na Vianoce v roku 1445 požiadala Katarína svoju predstavenú o dovolenie stráviť tú noc v modlitbe, pretože sa chcela pomodliť tisíc Zdravasov na počesť Matky Božej. Vtedy sa jej o polnoci zjavila Panna Mária a držala dieťa Ježiška blízko pri svojej hrudi. Matka Božia jej vložila dieťa do náručia. Z Kataríninho srdca prekypovali vrúcne prejavy náklonnosti a nehy. Dotkla sa svojimi panenskými perami tváre Dieťaťa, ktoré jej potom odpovedalo bozkom.
Traduje sa, že biela škvrna, ktorá zostala na Kataríninom neporušiteľnom tele, ukazuje presné miesto, kde ju Ježiš nežne pobozkal. Na pamiatku tejto skutočnosti dodnes zachovávajú obyvatelia Bologne zvyk modliť sa na Štedrý večer tisíc Zdravasov.
Raz premohla sväticu počas omše hlboká a pretrvávajúca ospalosť. Zápasila sama so sebou, aby tomu odolala a prosila o božskú pomoc. Keď potom kňaz začal intonovať Sanctus, v jej ušiach sa začal ozývať anjelský spev. A ich hudba bola taká mimoriadna, že sa obávala, že jej duša v tej chvíli opustí telo.
Počas tohto prvého obdobia vo Ferrare prijala mnoho mystických milostí, ale tiež musela znášať množstvo duchovných skúšok, ako sa dozvedáme z modlitby spomínanej knihy: "Môj najsladší Pane Ježišu Kriste, ktorý si pre svoju nekonečnú a nevýslovnú lásku trpel kruté muky priviazaný k stĺpu a znášal si drsné a kruté údery svojich nepriateľov pre moju spásu, prosím ťa, daj mi takú silu, aby som s tvojou milosťou zvíťazila a trpezlivo vydržala tento a každý iný boj."
Katarína, v tom čase trápená pokušeniami diabla, sa dňom i nocou modlila a prosila o božské svetlo, aby na ňu zažiarilo, až kým sa jej jednej noci nezjavil svätý Tomáš z Canterbury, oblečený v pápežskom rúchu. Svätica zostala ešte nejaký čas v modlitbe, potom si ľahla a hlboko zaspala. Keď sa potom prebudila, znova sa začala modliť. Svätý k nej pristúpil a podal jej ruky, ktoré Katarína zbožne pobozkala.
Toto videnie naznačovalo, že nech sú jej skúšky akokoľvek veľké, jej postoj by vždy mal byť modlitba a odovzdanie sa do Božích rúk s pokojom a dôverou. Katarína tomuto učeniu porozumela a odvtedy sa ním riadila celým srdcom.
Keď sa v Bologni postavil nový kláštor, Katarína tam bola poslaná, aby zaujala funkciu predstavenej. Vrátila sa do svojho rodiska, pre ktoré sa 22. júl 1456 stal historickým dňom. Cirkevné a občianske autority a tiež ľud prijali zakladateľky nového kláštora s veľkou úctou. Katarína tam žila sedem rokov, až do svojej smrti. Spolu so sväticou tam bola aj jej ovdovená matka, františkánska terciárka, ktorá však bola chorá a preto ju sestry prijali ako rehoľníčku.
Ráno, keď sa mali vydať na cestu do Bologne, sa Katarína prebudila a cítila sa tak zle, že nemohla sedieť a skoro ani chodiť. Jej stav bol taký vážny, že vznikli obavy, že nová predstavená zomrie skôr, než sa bude môcť ujať svojho úradu.
V tej dobe sa z Ferrary dalo dostať do Bologne po vodnej ceste. A keď Katarína nastúpila na trajekt, z nepochopiteľného dôvodu znovu nabrala silu a potom, keď prišla do kláštora, sa tri dni nonstop starala o nespočetné množstvo ľudí s obrovskou horlivosťou.
Ako predstavená v Bologni prijímala množstvo uchádzačov a vykonala mnoho zázrakov. Jeden sa stal v záhrade. Sestra, ktorá tam pracovala, si prudkým úderom motyky odrezala vlastnú nohu. Katarína k nej hneď prišla a s úplným pokojom priložila amputovaný úd zranenej rehoľníčky k jej telu, pričom cez neho urobila znak kríža. Záhradníčka bola okamžite uzdravená, nemala žiadne jazvy, ani iné následky nehody. Potom sa na ňu Katarína súcitne pozrela a povedala: "Dcérka moja, dávam ti túto nohu. Staraj sa o ňu, ako keby bola moja, a už jej viac neubližuj."
Pokánie, námaha a boje proti pokušiteľovi si vybrali svoju daň na jej zdraví. Svätá abatiša bola presvedčená, že sa blíži okamih jej odchodu zo sveta, ale jej duchovné dcéry, hoci sa zmierili s Božím plánom, zdvojnásobili svoje modlitby aj prosby a prosili Nebo, aby ešte chvíľu nechalo predstavenú medzi nimi.
V tom čase žilo v kláštore dvanásťročné dievča Rosa Magdaléna, ktorá vstúpila do komunity pred dvoma rokmi a vďaka svojej nevinnosti uznávala a obdivovala abatišine cnosti. Preto sa všemožne snažila jej slúžiť ako jej ošetrovateľka, vrátane umývania nôh.
V tom čase žilo v kláštore dvanásťročné dievča menom Rose Magdaléna. Do komunity vstúpila pred dvoma rokmi a vďaka svojej nevinnosti uznávala a obdivovala cnosti abatyše. Z tohto dôvodu sa snažila všetkými možnými spôsobmi slúžiť jej ako ošetrovateľka, vrátane umývania nôh. Robila to s úctou dcéry a keď sa bohoslužba skončila, s hlbokou úctou ich držala a bozkávala.
Katarína jej vo svojej pokore zakázala toto gesto opakovať, ale Rose, predvídajúc budúcnosť, odpovedala: "Matka moja, môžeš mi to zakázať, kým žiješ na tejto zemi. Ale už mi nebudeš môcť zabrániť, keď ťa veriaci z celého sveta prídu navštíviť a s hlbokou úctou pokľaknú, aby ti pobozkali nohy."
Choroba svätej Kataríny sa zhoršovala a tak prijala posledné sviatosti. Takmer v agónii upadla do extázy a mala videnie: ocitla sa v nádhernej záhrade, ozdobenej množstvom krásnych kvetov. Pred ňou stál trón, jasný ako slnko, na ktorom sedel Ježiš, po jeho boku stáli diakoni svätí Vincent a Vavrinec a obklopený anjelmi.
Napravo od trónu videla archanjela, pravdepodobne svätého Gabriela. Hral na strunovom nástroji a spieval: "Et gloria ejus in te videbitur - a jeho sláva sa zjavila nad tebou" (Iz 60,2). Vykupiteľ potom gestom ruky vyzval pannu, aby k nemu podišla a vysvetlil jej najhlbší význam týchto slov, ktoré sa vzťahovali na ňu samu. Tiež jej zjavil, že hoci nadišiel okamih výstupu jej duše do neba, modlitby jej dcér jej vynútili trochu dlhší pobyt na zemi.
Keď Katarína precitla z vytrženia, znovu nabrala silu a rozprávala mníškam svoje videnie, napodobnila archanjelovu pieseň ako najlepšie vedela. Sestry zostali bez slov, zato plné obdivu.
Koncom februára v roku 1463 si uvedomila, že jej koniec sa skutočne blíži. Katarína dostala veľmi vysokú horúčku, sprevádzanú bolesťami na hrudníku a neznesiteľnou bolesťou hlavy a tiež krvácaním.
O niekoľko dní neskôr, požiadala 9. marca okolo druhej hodiny, aby zavolali kňaza, aby sa vyspovedala a mohla prijať viatikum a posledné pomazanie. Potom povedala duchovným dcéram svoje posledné slová a dala im knihu Sedem duchovných zbraní, o ktorej dovtedy nevedeli.
Štyridsaťdeväťročná Katarína prežila tridsaťdva rokov zasvätenom živote, keď trikrát opakujúc meno Ježiš sa rozbehla do jeho náručia.
Keď potom sestry pochovávali jej telo na kláštornom cintoríne, kde neboli žiadne stromy ani kvety, začala sa z jej hrobu šíriť tajomná, sladká vôňa, ktorá prenikala do celého okolia a pribúdajúci dňami sa zintenzívnila. Ľudia s nevyliečiteľnými chorobami sa začali pri jej hrobe uzdravovať a tri mŕtve deti sa vrátili do života.
Klariskám vtedy zvyk nedovoľoval pochovať sestry v rakve, rehoľníčky však s pomyslením na poľutovaniahodné následky, ktoré by vznikli tejto vzácnej relikvii, požiadali na osemnásty deň o povolenie exhumácie tela abatiše a o jeho uloženie do krypty.
Telo našli v perfektnom stave, akurát bola váhou zeme poškodená tvár, ale po krátkom čase sa zázračne vrátila do normálneho stavu. Po vyšetrení lekármi zostalo telo potom šesť dní vystavené pre pobožnosť veriacich a následne uložené do krypty pod oltárom.
V roku 1475 sa rozhodlo, že sa Katarínine pozostatky umiestnia v bočnej kaplnke kostola, ktorý patril kláštoru. Vznikol však problém, miesto, kde telo malo byť uložené, bolo veľmi malé. Vtedajší superior nerozmýšľal a prikázal svätej Kataríne, aby zaujala sediacu polohu. Mŕtva, poslušná ešte aj po smrti, bez váhania poslúchla. Keďže vždy žila podľa svojho učenia, dokázala vykonať všetko, čo sa od nej žiadalo, aj keď bola jej duša oddelená od tela.
Telo však v priebehu rokov stmavlo pre nedbanlivosť veriacich, ktorí počas modlitebných bdení pálili blízko jej tela olejové lampy a votívne sviečky. Dnes je telo chránené skleneným krytom.
Svätá Katarína, pokorná služobnica Pána a nadaná umelkyňa, vypros nám milosť dôverovať Bohu uprostred pokušení a pochybností. Pomáhaj nám používať naše talenty na Božiu slávu a s láskou prijímať každodenné povinnosti. Nech tvoj príklad osvetľuje našu cestu k svätosti a tvoj príhovor nás posilňuje v duchovnom boji. Amen.
Žiadne komentáre: