6.3.26
Svätá Ružena z Viterba
Serafínska duša svätej Ruženy (Rozálie) z Viterba, ktorú si Cirkev každoročne pripomína 6. marca, dostala od útleho detstva vznešené a výnimočné poslanie - trpieť mučeníctvom a zároveň bojovať proti chamtivosti a vzbure, ktorá "sa rozťahovala" po Európe.
Mesto, v ktorom sa svätica narodila v trinástom storočí, sa stalo dejiskom násilného sporu. Cirkev bola okrem útokov katarskej herézy v tom čase prenasledovaná aj nemeckým cisárom Fridrichom II., ktorý sa usiloval o pripojenie Talianska k svojim panstvám. Aby dosiahol tento cieľ, neváhal si privlastniť dokonca aj pápežské územia, ktorých súčasťou bolo aj Viterbo.
Taliansko sa rozdelilo na dve strany - nasledovníkov cisára, ktorí sa nazývali ghibellíni, a zástancov pápeža, známych ako guelfovia. Práve títo mali vo Viterbe početnú a silnú prítomnosť, čo pápeža Gregora IX., ktorého povstalci vyhnali z Ríma, viedlo k tomu, aby sa uchýlil do pápežského paláca, nachádzajúcom sa v tomto meste. Svätá Ružena, ktorá sa narodila v roku 1235, tak dobre poznala chaos svojej doby a zúrivosť nepriateľov Cirkvi.
O päť rokov neskôr sa Viterbo dostalo v roku 1240 do rúk cisárskych úradníkov, ktorí sa nerozpakovali tyranizovať jeho obyvateľov. Ľudia a tiež guelfská šľachta boli nútení pracovať na stavbe pevnosti, nosiť ťažké kamene a drevo. Aby boli ťažkou prácou vyčerpaní obyvatelia ešte vo väčšom strese, bezbožný panovník nariadil uväzniť každého, voči komu skrslo podozrenie, že sa postavili proti nemu so zbraňou na podporu pápeža.
Väzňom značkovali mučitelia čelá žeravými železami, zatvárali ich do zamorených žalárov spolu s mŕtvolami a neraz boli zaživa upálení. Viterbčania boli teda v každej chvíli ohrození smrťou či už kvôli biede, alebo väzneniu v hrozných žalároch, ktoré si museli sami postaviť.
V takom prostredí vyrastala aj malá Ružena. Už od útleho detstva chápala svätosť Cirkvi a skazenosť jej prenasledovateľov, čím sa v jej srdci rozšírila láska k dobru a zároveň nenávisť k zlu.
Ružena bola vskutku vzácnym dievčatkom. Prejavovala autentické znaky cnosti a príbuzných i blízkych priťahovala vôňa jej svätosti. Bola ešte dojčaťom, keď ju matka brávala na sväté omše a neskôr aj na iné pobožnosti vo farnosti Santa Maria in Poggio, kde Ružena preukazovala mimoriadnu sústredenosť.
Keď počúvala epizódy zo života svätej Kláry, žijúcej v klauzúre v Assisi, oči jej žiarili a ešte viac ju očarilo rozprávanie o zázračnej porážke, ktorú svätá Klára spôsobila Saracénom, keď sa pokúsili zmocniť jej kláštora.
V jej životopisoch sa tiež píše, že keď mala Ružena iba tri roky, zomrela sestra jej otca. Keď sa dievčatko dozvedelo túto správu, pristúpilo k rakve, kľaklo si a zdvihlo ruky k modlitbe k Ježišovi Kristovi. Potom svoje malé rúčky položila na mŕtvolu a jemne zavolala na svoju tetu. Teta sa, na úžas prítomných, zázračne vrátila do života.
V úzkosti, ktorá vládla v meste, vnímavá Ružena dlho premýšľala, ako má prejaviť svoju lásku k nášmu Pánovi, odčiniť hriechy spáchané proti Nemu a bojovať proti tým, ktorí urážali cirkev. Pretože nenašla prostriedky, ako to urobiť, začala pomáhať chorým, ktorých stretávala a dávala im jedlo.
V jej životopise od otca Ignacia Beaufaysa sa dočítame: "Hovorilo sa, že Boh vždy vypočul jej prosby. Niektorí chorí si boli istí, že to bola ona, kto ich uzdravil. ‚Dlžím jej život!‘ hovorievala jej teta. Jej matka zase vyhlásila: ‚Bez jej modlitieb by som nemala toto druhé dieťa, ani by som nebola nažive.‘ A spoločníčka svätice rozprávala: ‚Dojatá slzami a strachom z napomenutia, Ružena mi dala dokopy džbán, ktorý sa pri vytekaní zo studne rozbil.‘ Tak sa okolo Ruženy postupne vytvorila zlatá legenda vďaka ľuďom, ktorí sa obracali na jej príhovor a ťažili z jej neustálej dobroty."
Všetky tieto zázraky však mohli vzísť iba z hlbokej zbožnosti a tá Ružene rozhodne nechýbala. Dlhé hodiny trávila vo svojej izbe v modlitbe, kľačiac na nerovnej podlahe, ponorená do rozjímania. Okrem toho praktizovala prísne a asketické pokánie, a prijímala mystické správy a nadprirodzené vízie. Niet teda divu, že cítila volanie do mníšskeho života. Ale nízky vek jej zabránil vstúpiť do kláštora. Napriek tomu sa nedala odradiť a domáci život sa snažila čo najviac pripodobniť rehoľnému životu.
Keď Ružena dovŕšila osem rokov, veľmi vážne ochorela a horúčka ju pripútala na slamený matrac, na ktorom potom strávila pätnásť bolestivých mesiacov. Ale ani vtedy sa nesťažovala a zakaždým, keď dostala záchvat kašľa, jemne zašepkala: "Ďakujem ti, Pane." Svoju chorobu prijala ako obetu a radovala sa, že svojím utrpením utešuje Ježiša. Bola však taká štedrá, že verila, že jej utrpenie je nedostatočné a pretože nemohla konať väčšie pokánie, prosila Ježiša: "Môj sladký Pane, daj mi trpieť pre teba, inak ma zavolaj k sebe!"
A Boh ju naozaj zavolal. Nie však do neba, ale do boja proti odpadlíckemu cisárovi, ktorý sa silou-mocou snažil stať vládcom celého sveta.
Keď sa raz počas choroby ocitla v prítomnosti susedov a známych v extáze, po rozhovore s niekoľkými nebeskými návštevníkmi prikázala prítomným, aby pokľakli a pozdravili Kráľovnú, "ktorá prichádza obklopená anjelmi a svätými". Potom začala opakovať, čo jej Panna Mária povedala: "Dcéra moja, budeš nosiť rúcho pokánia a kázať proti nepriateľom viery. Neboj sa! Všetci, ktorí ťa počúvajú, budú požehnaní v tomto aj v budúcom živote, a tí, ktorí sa od teba odvrátia uši, budú potrestaní."
Mladá svätica po týchto slovách okamžite začala plniť nebeské príkazy: ostrihala si vlasy, obliekla si chudobnú, hrubú kajúcu tuniku a pretože bol 24. jún, vydala sa na púť do kostola svätého Jána Krstiteľa. Nasledovalo ju množstvo veriacich, ktorí počuli o jej zázračnom uzdravení a zjavení Panny Márie a na vlastné oči chceli kontemplovať jej svätosť.
Ružena sa odvtedy venovala výlučne kázaniu. S krížom v rukách prechádzala ulicami mesta, prihovárala sa ľuďom a roznecovala v nich lásku k Ukrižovanému a pokánie za ich hriechy. Jej horlivosť pre Cirkev, vášeň pre Vykupiteľa a túžba ukončiť urážky proti Pánovi, jej dali svätú tvrdohlavosť pre obrátenie duší, takže kázala aj v nevhodný čas, nehľadiac na seba, zato s obrovskou trpezlivosťou a obdivuhodnou múdrosťou.
Nízka dievčina, ktorá neraz musela vyliezť na skalu, aby ju pri jej kázaní všetci videli, sa nebojácne často zapájala do ostrých sporov s niektorými ghibellínmi, ktorí sa rúhali proti pápežovi a Cirkvi. Raz ju jeden z nich urazil a brutálne ju udrel. Ružena nevzkypela hnevom, ale pokojne povedala: "Nešťastná duša, do troch dní budeš ranená." A neveriaci bol skutočne o tri dni neskôr nájdený s malomocenstvom, čím sa pre svojich krajanov stal predmetom hrôzy.
Pre nepriateľov bola prítomnosť cnostnej Ruženy vo Viterbe zdrojom pobúrenia, pretože obrátila veľké množstvo ich nasledovníkov, neustále marila ich plány a rozdúchala nadšenie pre obranu pápeža. Odvážna svätica vyvracala nehorázne urážky a karhala neveriacich. A hoci bola veľmi mladá, stala sa postrachom katarov a skazou ghibellínov.
Nenávisť bezbožných dosiahla vrchol, keď Ružena začala prorokovať blížiacu sa smrť Fridricha II.:" Počúvaj pozorne! O niekoľko dní budeš jasať radosťou, lebo dosiahneš veľké víťazstvo! Túto noc mi anjel oznámil blízku smrť cisára!" Rozzúrení vodcovia a guvernéri ghibellínov sa rozhodli vyhnať ju, pretože jej zabitie by vyvolalo nekontrolovateľnú vzburu. A tak Ružena nemala inú možnosť, iba v sprievode svojich rodičov Jána a Kataríny opustiť uprostred krutej zimy svoj dom. Napokon sa uchýlili do citadely Soriano.
O nejaký čas neskôr prenikla na verejnosť správa o smrti Fridricha II., ku ktorej došlo 13. decembra 1250 a Ružena sa po roku a pol vyhnanstva mohla vrátiť domov, kde konečne videla plody svojho apoštolátu a úsilia: pápež Inocent IV. získal späť pápežské mestá a pokračoval aj do Viterba, kde prikázal zbúrať ghibellínsku pevnosť a podmanil si povstalcov.
Ružena teda splnila úlohu, ktorú jej zverila Panna Mária a zatúžila utiahnuť sa do ústrania, preto požiadala o prijatie do klariského kláštora San Damiano, kde ju však predstavená pod rôznymi zámienkami odmietla prijať. Pravdou však bolo, že Ruženu považovala za "nebezpečnú vizionárku, ktorá by svojou hlúposťou mohla narušiť pokoj v kláštore".
Ružena na svojom prijatí netrvala, iba predstavenej povedala: "Teraz ma neprijmeš, ale príde deň, keď ma veľmi rada prijmeš." A zmierila sa, že zvyšok svojich dní stráni v ústraní vo svojom dome.
Netrvalo dlho a k Ružene sa pridali mladí ľudia, ktorí, poučení jej múdrym učením, tiež zasvätili svoje životy službe Bohu. Takto svätica zhromaždila množstvo nasledovníčok a založila komunitu žien, ktoré sa riadili pravidlami Tretieho rádu svätého Františka. Rehoľníčky zo San Damiano však získali od pápeža Inocenta IV. bulu, ktorá zakazovala založenie akejkoľvek komunity do vzdialenosti dvoch míľ od ich kláštora a tak sa učeníčky svätej Ruženy museli rozísť.
Ružena po niekoľkých mesiacoch samoty vo svojom dome podľahla chorobe. Mala vždy krehké zdravie a rýchlo sa blížila k agónii. Keď sa vyspovedala a s veľkou zbožnosťou prijala viatikum, pokojne vydýchla svoju dušu slovami: "Ježiš, Mária." Len čo sa Viterbom rozletela zvesť o jej smrti, obyvatelia mesta sa so slzami hneď začali utiekať k jej príhovoru ako k svätici.
Osemnásť mesiacov po jej smrti bolo Ruženine telo, ktoré bolo pochované na farskom cintoríne Panny Márie v Poggiu, exhumované a nájdené neporušené. O sedem rokov neskôr, 4. septembra 1258, ju pápež Alexander IV. s veľkými obradmi preniesol do kláštora San Damiano, toho istého, ktorý ju predtým odmietol.
Ó, svätá Ružena Viterbská, panna, ty, ktorá si už v mladosti prejavila hlbokú lásku k Bohu a s neohrozenou odvahou si hlásala Jeho meno, oroduj za nás. Ty, ktorá si znášala vyhnanstvo a odmietnutie pre svoju vernosť Cirkvi, vyprosuj nám milosť vytrvalosti v našich skúškach a odvahu svedčiť o našej viere. Pomáhaj nám s tvojou horlivosťou brániť pravdu a zostať vernými učeniu Cirkvi svätej. Skrze tvoje mocné orodovanie vypros nám u Boha milosti, o ktoré s dôverou prosíme. Amen.
Žiadne komentáre: