17.3.26
Svätý biskup Patrik
Svätý Patrik, ktorého sviatok slávime 17. marca, vykorenil pohanstvo z Írska a zapálil plameň evanjelia s takou horlivosťou, že sa jeho zdanlivo malé pole pôsobnosti stalo misionárskym centrom pre Západ.
Riedko osídlené Írsko v severnej Európe, bolo na začiatku piateho storočia nepoškodené barbarskými vpádmi, ale zároveň bolo cudzie rímskej civilizácii. Obyvatelia tam žili v zhlukoch opevnených chatrčí, roztrúsených pozdĺž pobrežia, riek a jazier. Írske lesy boli útočiskom druidov, pohanských kňazov, ktorí ovládali ľudí svojou mágiou.
Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tento európsky kút mohol stať predvojom mníšskej a misijnej aktivity, ktorá by Cirkvi veľmi prospela. Túto prekvapujúcu zmenu možno pripísať mužovi, neoddeliteľne spojeného s Írskom, svätému biskupovi: "Ja som Patrik, hriešnik, najnevzdelanejší, najmenší zo všetkých veriacich a mnohými celkom opovrhovaný. Mojím otcom bol Calpurnius, syn Potitusa, z dediny Bannavem Taburniae, neďaleko grófstva mal sídlo a tam ma zajali."
Patrik sa narodil okolo roku 387 a všetko by bolo možno inak, keby ho asi šestnásťročného nezajala skupina írskych lúpežníkov ako otroka. Uniesli ho na tajomný susedný ostrov, kde šesť rokov pásol stáda druidského kňaza. Všetko zlé je na niečo dobré a to platilo aj v prípade Patrika. Počas rokov, strávených na ostrove sa naučil jazyk, oboznámil sa so zvykmi tamojších ľudí a prefíkane sa vyznal v zradnosti pohanského kultu. Možno ani netušil, že tieto "devízy" mu slúžia ako príprava na jeho poslanie.
Tam sa mu tiež uši naladili na šepot milosti, vťahujúci Patrika do Božej blízkosti: "Božia láska a Jeho bázeň ma čoraz viac prehlbovali a moja viera sa posilňovala. A môj duch sa tak pohol, že za jediný deň som sa pomodlil až stokrát a takmer toľko aj v noci, a to aj vtedy, keď som sa zdržiaval v lese a na horách."
Keď v jeden deň začul rozkazovací hlas: "Pozri, tvoja loď je pripravená," rozpoznal božský rozkaz a vydal sa na cestu. Prešiel veľkú vzdialenosť smerom k pobrežiu a hľadal loď, ktorá by ho dopravila späť do rodnej krajiny.
Dvadsaťročný mládenec potom vstúpil do rehoľného života, štúdia si zdokonalil v opátstve Marmoutier neďaleko Tours a v opátstve na ostrove Sain-Honorat prijal cirkevné kňazstvo. Tento bystrý muž sprevádzal svätého Germána z Auxerre na dôležitej misii proti pelagiánskej heréze, v Ríme dostal od pápeža svätého Celestína I. povolenie kázať evanjelium v Írsku a krátko pred návratom domov ho svätý Germán vysvätil za biskupa.
V jeho pamätiach, ktoré napísal v starobe, sa dočítame, že krátko po svojom vyslobodení mal videnie muža, ktorý akoby prichádzal z Írska s množstvom listov. "Dal mi jeden z nich prečítať a ja som prečítal úvodné slová listu, ktoré zneli ‚Hlas Írov‘; a keď som čítal začiatok listu, myslel som si, že v tej istej chvíli som počul ich hlas – boli to tí pri lese Voklut, ktorý je blízko Západného mora – a takto kričali akoby jednými ústami: ‚Žiadame ťa, svätý chlapče, príď a ešte raz sa prechádzaj medzi nami.‘ A ja som bol úplne zlomený v srdci a nemohol som čítať ďalej, a tak som sa zobudil. Vďaka Bohu, že po mnohých rokoch im Pán dal podľa ich volania."
Biskup Patrik sa vylodil neďaleko dnešného Dublinu asi v roku 432, odhodlaný obrátiť národ na vieru. Pozdĺž pobrežia začalo dochádzať k pozoruhodným obráteniam - spravodliví ľudia si získali ducha nášho Pána Ježiša Krista, zosobneného v Patrikovi. Jeho neústupnosť voči zlu, spojená s jemnosťou spôsobov je znakom kresťanských duší, ale pre pohanov cudzou vlastnosťou. Biskup, poháňaný milosťou, sa ponáhľal do vnútrozemia, kde sa stretol s vtedajšími mocnými, medzi ktorými bol aj jeho bývalý pán, starý druid Miliuc.
Zvesť, ktorú mu biskup Patrik priniesol, udrela na jeho zatvrdnuté srdce. Rozzúrený sa zamkol vo svojej chatrči, podpálil ju a zahynul v plameňoch. Tento pohanský vodca dobre poznal predtuchu básnikov z Erinu o príchode povýšeneckej osoby s palicou v ruke, ktorá zničí druidskú vládu na trosky. Zlovestnou intuíciou akoby cítil, že jeho dni sú zrátané.
Patrika, zhrozeného týmto morbídnym zvratom udalostí to na chvíľu zastavilo. Čoskoro však nadobudol novú energiu a hneď si vypracoval plán, ako odhaliť kresťanské pravdy pred očami celého národa. Zvolil si každoročný pohanský sviatok "Balaaovho ohňa", ktorý sa v roku 433 zhodoval s Veľkou nocou.
Kráľ Laoghair zvolal na vrch Tara kňazov, dvorných úradníkov a náčelníkov a prítomní boli aj bardi (najvplyvnejšia trieda po kňazoch), doplnení zástupom obyčajných ľudí. Patrik bol odvážne odhodlaný riskovať všetko. Ak uspeje, tieto duše sa otvoria jeho kázaniu; ak zlyhá, asi by ho obetovali na tom istom oltári, ktorý bol rozhodnutý prevrátiť. Opásal si bedrá ako ďalší Eliáš a vydal sa na stretnutie zhromaždených druidov v Tare.
Sprevádzaný hŕstkou kresťanov vystúpil na kopec Slane priamo pred kopcom Tara a začal zbierať suché konáre, spadnuté kmene, čokoľvek, čo by im poslúžilo. A za súmraku vyšľahol z vrcholu kopca plameň, kolosálny veľkonočný oheň, predstavujúci vznešené ohlásenie zmŕtvychvstania.
Na vrchu Tara to hneď ožilo. Kto mal tú drzosť zapáliť oheň v svätú noc Baala, spraviť niečo, keď je to výslovne zakázané! Kňazi, ktorí boli zbehlejší v znameniach a symboloch sa zlosťou triasli - ak táto drzosť nebude potrestaná, ako dlho budú môcť držať ľudí pod svojou nadvládou? Pochopili nebezpečenstvo a radili kráľovi, aby oheň hneď uhasil. Ak sa tak nestane, jeden z najmúdrejších predpovedal, že sa "v Írsku nikdy neuhasí a navyše zatieni všetky ohne, ktoré zapálime. A ten, kto ho zapálil, nás všetkých premôže."
Kráľ si dal predvolať previnilca pred celé zhromaždenie. Patrik tak dostal príležitosť jednoduchými, no autoritatívnymi slovami ohlásiť hlavné viery pravdy. Výsledkom bola niekoľkodňová búrlivá hádka medzi Patrikom a druidmi. Potom nasledovali úkazy, podobné božským zásahom: tma sadla na zem a Patrik spôsobil, že zasvietilo slnko, na príkaz druidov boli polia pokryté snehom, ktorý s požehnaním svätca zmizol.
Tábory na vrchu Tara sa po týchto a iných úkazoch počas tejto Veľkej noci radikálne rozdelili. Členovia kráľovskej rodiny a tiež náčelník bardov sa otvorili evanjeliu a neúnavný apoštol mohol pokračovať vo svojich krokoch.
Írsko sa od tejto chvíle stalo národom živej viery, ovocím zásadného obrátenia. Okolo Patrika, otca a pastiera ľudu sa zhromažďovali mladí neokresťania a on, držiac v ruke trojlístok, im zjavoval tajomstvo Najsvätejšej Trojice a s úžasom sledoval, ako za nimi prichádzali ďalšie duše, túžiace prijať evanjeliové rady.
Tak sa stalo, že tí, ktorí nikdy nepoznali Boha, ale dosiaľ uctievali modly a nečisté veci, sa teraz stali Pánovým ľudom, nazývali sa Božími deťmi a synovia i dcéry írskych kráľov boli považovaní za mníchov a Kristove panny. Toto rýchle prebudenie mníšskeho hnutia bolo posilnené skutočnosťou, že napriek vidieckym podmienkam existovala na ostrove vyspelá intelektuálna spoločnosť, najmä v literárnom umení. S pádom druidov katolícke náboženstvo túto kultúrnu štruktúru ľahko asimilovalo a zušľachtilo.
Dejiny Cirkvi dokazujú víťazstvo Krista v tomto národe, ktorý sa vďaka svätému Patrikovi stal prameňom viery pre Európu: "Po tridsiatich troch rokoch apoštolátu zomrel a zanechal Írsko takmer úplne obrátené a navyše plné škôl a komunít, ktoré boli predurčené stať sa liahňou misionárov pre Západ." Svätý biskup sa ako dobrý otec staral o duševné i telesné dobro rozkvitajúcej Cirkvi.
Keď knieža Korotich práve napadol kraj, kde Patrik krstil obrátencov, a nemilosrdne vraždil mníchov a zajatých kresťanov predával do otroctva, hoci sa vydával za pravého kresťana, svätý biskup mu napísal list s prosbou, aby prepustil zajatcov na slobodu. Knieža sa mu však iba vysmial.
Patrik teda napísal verejný pastiersky list, v ktorom sa plný pokory nazýval chudobným a nevedomým hriešnikom v Božích očiach, ktoré však napriek tomu Boh ustanovil za biskupa a on už teda nemôže, ani nesmie mlčať, keď vidí čo robí Korotich. Preto ho "vyhodil" z Cirkvi a sním aj všetkých, ktorí boli účastní na jeho zločinoch. Zároveň veriacim prikázal, aby nikto z nich s Korotichom nejedol, neprijímal od neho almužny, ani sa s ním nestýkal, pokým nebude konať pravé konanie a nedá zajatcom slobodu.
Napokon nakázal, aby ktokoľvek, kto tento list bude čítať, ho šíril ďalej, aby bol s ním oboznámený všetok ľud. V toľkých prácach a námahách potom v starobe napísal knihu "Vyznanie", v ktorej pokorne vyznal svoje chyby a krehkosti, ktorých si bol vedomý.
Vyše osemdesiatročný svätý Patrik odišiel z tohto života 17. marca 461 alebo 491 vo svojom obľúbenom útočisku Saula v grófstve Down, kde bolo jeho telo pochované. "Jeho pohrebné obrady," hovoria starí letopisci, "trvali dvanásť dní, počas ktorých sa zdalo, že svetlo nespočetných sviečok premieňa noc na deň; a biskupi a kňazi Írska sa pri tejto príležitosti zhromaždili."
Svätý Patrik, verný služobník Kristov, ty si priniesol svetlo viery do zeme, ktorá bola v temnote. Naučil si ľudí milovať Boha a kráčať po ceste pravdy. Vypros nám odvahu, aby sme aj my dokázali odpúšťať, vytrvať vo viere a šíriť Božiu lásku tam, kde je potrebná. Oroduj za nás, aby sme vo chvíľach skúšok našli silu v modlitbe, a nech nás Boh vedie k svetlu večného života. Amen.
Žiadne komentáre: