8.3.26
Svätý Ján z Boha: "Granada bude tvojím krížom!"
Wilhelm Hünermann napísal krásny román Žobrák z Granady. Tým žobrákom nebol nik iný, ako svätý Ján z Boha, ktorého sviatok si Cirkev pripomína 8. marca.
Mladý Portugalčan João (Ján) Cidade po dobrodružnom života, neustále hľadajúc ideál, našiel napokon Ježiša v núdznych a so srdcom, zapáleným pre Krista sa stal "šialencom" pre chorých, chudobných a opustených.
O jeho detstve sa vie málo. Narodil sa v Alentejo, v malom mestečku Montemor-o-Novo, 8. marca 1495 ako jediný syn André Cidadeho a Terresy Duartovej. Rodičia neoplývali majetkom, ale ich syn sa v skromnom a veľmi zbožnom domčeku naučil dve veci, ktoré poznačili jeho život - hlbokú oddanosť Panne Márii a štedrosť voči pútnikom.
Osemročný živý Ján utiekol v roku 1503 z domu a možno ho ani nenapadlo, že zanechá svojich rodičov zúfalých, už nikdy totiž o ňom nepočuli. Na svojom úteku došiel do španielskej Oropesy, kde ho láskavo prijal starosta Francisco Cid, ktorý bol zároveň hlavným pastierom grófa z Oropesy.
Pán Francisco sa k nemu správal ako k svojmu synovi a Ján sa stal pastierom. V jeho črtách sa odrážal dôsledok dlhých dní strávených rozjímaním o kráse prírody. Tmavé a prenikavé oči prezrádzali hlboké myslenie zbožnej duše, navyknutej rozjímať o Božích zázrakoch. Hovorilo sa, že jeho duša spájala teológiu a mystiku - uvažoval a súčasne "videl".
Starosta si ho tak vážil, že mu ponúkol svoju dcéru za manželku, Ján však túto výhodnú ponuku odmietol a v roku 1522 sa prihlásil do španielskej armády, vyslanej na obranu Fuenterrabie. Vnútorne túžil po veľkých úspechoch a hrdinských dobrodružstvách.
Po návrate zostal ešte niekoľko rokov v Oropese, ale už nebol naivným pastierom. Na uliciach stretával mnoho chorých, chudobných a zmrzačených ľudí, umierajúcich pre nedostatok starostlivosti. Srdcom mu prenikala veľká ľútosť nad nimi, aj preto sa rozhodol skončiť s pokojným pastierskym životom. Ale ešte stále nevedel, ako má vyzerať cesta jeho života a tak sa v roku 1526 prihlásil do novej vojenskej výpravy proti osmanským armádam, obliehajúcim Viedeň.
Po víťazstve bola Európa oslobodená od tureckej hrozby a vojaci - dobrovoľníci, boli prepustení. Ján sa po vyše dvadsiatich rokoch vydal domov do Portugalska, aby sa vrátil do rodičovského domu. V rodnom meste však našiel iba strýka a dozvedel sa, že jeho matka zomrela krátko po jeho úteku, preniknutá zármutkom nad zmiznutím syna a jeho otec vstúpil do františkánskeho kláštora, kde krátko po vstupe do rehole tiež zomrela. V Jánovej duši sa rozprestrel obrovský pocit viny.
Putá s minulosťou sa definitívne rozpadli a Ján sa rozhodol vrátiť do vojenského života. Odišiel na Gibraltár, odkiaľ sa vydal do Ceuty. Jeho pobyt v Afrike bol však krátky. Miestne podmienky a samotný vojenský režim mu sťažovali vytrvanie vo viere a tak sa na radu františkánskeho kňaza vrátil do Španielska.
Keď sa štyridsaťročný Ján znovu ocitol v roku 1535 v Gibraltári, prosil Boha, aby mu ukázal smer v jeho túlavom živote. Kľačiac pred ukrižovaným Ježišom sa modlil: "Pane, musíš mi jasne ukázať cestu, ktorou mám kráčať, aby som ti slúžil a vždy bol tvojím otrokom."
Najskôr konal rôzne drobné práce, neskôr sa stal potulným kníhkupcom. Jedného dňa, keď prechádzal opustenou krajinou, uvidel osamelého, bosého chlapca, ktorý si ráňal svoje malé nôžky na kameňoch po ceste. Ján mu chcel ponúknuť vlastné topánky, ale boli priveľké. Zdvihol teda chlapca na plecia a niesol ho dosť dlhú cestu. Keď prišli k prameňu, nechal dieťa v tieni stromu a išiel po vodu. Keď sa vrátil, našiel chlapca žiarivého, s otvoreným granátovým jablkom (po španielsky granada), na vrchole ktorého jasne žiaril kríž. Dieťa mu ho ponúklo so slovami: "Ján z Boha! Granada bude tvojím krížom!" Chlapček po týchto slovách zmizol a Ján v týchto slovách spoznal odpoveď na svoje modlitby - Božia vôľa ho priviedla do Granady.
Stále pokračoval v povolaní kníhkupectva, keď po niekoľkých mesiacoch, 20. januára 1537, na sviatok svätého Sebastiána, išiel na omšu, ktorú celebroval apoštol z Andalúzie, svätý Ján z Avily. Slávny kazateľ vrúcne hovoril o pokání, hrdinstve mučeníctva, úplnom odovzdaní sa Bohu a obetovaní vlastného tela, aby sa hlásala Kristova pravda.
Sväté slová prenikali do Jánovho srdca a premohla ho myšlienka na prázdnotu jeho štyridsiatich rokov. Keď sa skončila Eucharistia, s hlasným plačom prosil o odpustenie za svoje hriechy, pričom sa bil a trhal si šaty na znak pokánia.
Potom ho ktosi priviedol k svätému kazateľovi, Ján sa uňho vyspovedal a odhalil stav svojej duše. Ján z Avily rozpoznal v kajúcnikovi známky veľkého povolania a prijal ho za duchovného syna: "Maj veľkú vieru v Pána Ježiša Krista a dôveruj v jeho milosrdenstvo, pretože On privedie toto dielo, ktoré začal, k úspešnému koncu. Buď verný a vytrvalý v tom, čo si podnikol."
Utešený Ján po týchto slovách odišiel a začal konať verejné pokánie. Niekoľko dní robil v očiach obyvateľov Granady také zvláštne veci, že ho urážali, a zaobchádzali s ním ako so šialencom. Jána však tieto prejavy odmietnutia napĺňali vďaka spomienke na Ježišovo utrpenie počas jeho umučenia, útechou. Rozdal všetky svoje knihy, nábytok a dokonca aj oblečenie a vyšiel na námestie nariekať nad svojimi hriechmi, konal pokánie, bozkával zem plnú blata - robil sa bláznom pre bláznovstvo kríža.
Podobné scény sa opakovali aj v nasledujúcich dňoch a ľudia z Granady dospeli k záveru, že Ján Cidade prišiel o rozum. Preto ho umiestnili v Kráľovskej nemocnici, kde duševne chorí, žobráci a opustení invalidi žili v poľutovaniahodnej zhýralosti.
V tej dobe bolo módou liečiť duševne chorých bičovaním a putami, "aby pacienti bolesťou a trestom stratili svoj hnev a vrátili sa k sebe samým". A toto sa stalo aj Jánovi: zviazali mu ruky a nohy a nemilosrdne ho zbičovali. Ján znášal toto utrpenie s rezignáciou a tiež s radosťou, z lásky k bičovanému Ježišovi. Ale keď sa stal svedkom rovnakej brutality na iných pacientoch, nahlas protestoval a rozhorčene karhal ošetrovateľov. Tí mu potom za odplatu zdvojnásobili tresty.
Ján sa po niekoľkých dňoch rozhodol vymaniť sa z tejto situácie a začal byť pokojný a rozvážny. Ošetrovatelia v ňom pomaličky začali vidieť vnútornú jasnosť, ktorá bola ďaleko od šialenstva, ktoré mu pripisovali a oslobodili ho z pút a nechali ho voľne sa pohybovať po budove nemocnice. Ján sa s láskou staral o chorých a konal aj tie najnáročnejšie práce.
V tom čase sa ho zmocnila silná túžba: "Kiež mi Ježiš Kristus dá čas a milosť založiť nemocnicu, kde by mohli byť ubytovaní opustení chudobní a duševne chorí, a kde by som si mohol naplniť svoju túžbu slúžiť im." Tiež sa zamýšľal nad tým, že Cirkev nemá kongregáciu, ktorá sa venuje výlučne starostlivosti o chorých a rozhodol sa chopiť tejto myšlienky. Veľmi ľahko získal povolenie odísť z Kráľovskej nemocnice, kde si ho vážili a považovali za vyliečeného.
Na radu otca Jána z Avily sa potom vydal na púť do Mariánskej svätyne v Estremadure, kde prosil o ochranu Panny Márie pre toto veľké poslanie. Musel prejsť bosý štyristo kilometrov a došiel tam v takých otrhaných šatách, že ho kostolník považoval za zlodeja, ktorý sa chystá ukradnúť klenot zo svätého obrazu Panny Márie Guadalupskej a rozhodol sa ho doslova vykopnúť zo svätyne. Ale keď mu zasadil prvý úder, ochrnula mu noha a Ján, naplnený ľútosťou nad kostolníkom, sa s ním modlil k Panne Márii. Kostolník sa po modlitbe hneď uzdravil.
Ján tam strávil niekoľko týždňov v rozjímaniach a potom sa vydal späť do Granady, kde došiel v roku 1539. Pretože bol bez prostriedkov, začal zbierať a predávať zväzky dreva na kúrenie a za utŕžené peniaze ponúkal jedlo a prístrešie núdznym, ktorí sa po nociach túlali ulicami mesta.
Síce sa snažil zostať nepovšimnutým, no čoskoro si získal obdiv mnohých ľudí, ktorí mu dávali štedré dary. Vďaka tejto podpore si mohol prenajať dom, v ktorom založil prvú nemocnicu so 46-timi lôžkami zo starých rohoží, na ktoré ukladal chorých a bezdomovcov a prikrýval ich opotrebovanými prikrývkami. Počas dňa sa staral "o svojich" pacientov, predával palivové drevo a v noci chodil po meste a žobral o almužnu.
Hoci nikdy nezostal celkom bez prostriedkov, bolo ich oproti počtu chudobných žalostne málo. Aby toho nebolo málo, situáciu zhoršil požiar, ktorý zničil Kráľovskú nemocnicu a oči všetkých sa upreli na Jána. Granadský aricibiskup založil fond s veľkým darom a jeho príklad nasledovali ďalší hodnostári, vďaka čomu mohol Ján kúpiť starý karmelitánsky kláštor, v ktorom založil novú nemocnicu, teraz už s 200 lôžkami. Zároveň sa k nemu pridali aj jeho prví učeníci - Antonio Martin a Pedro Velasco, bývalí nepriatelia, ktorých Ján zmieril a obrátil na vieru. Takto položil základy rehoľného rádu.
Keď bol arcibiskup z Tuy, Sebastian Ramirez de Fuenleal na návšteve u prezidenta Kráľovskej kancelárie v Granade, opýtal sa ho na meno.
"Ján Cidade," odvetil a dodal: "Ale meno, ktoré si zaslúžim, je Ján Hriešnik."
Arcibiskup sa ho potom pýtal, aké meno mu dalo Dieťa žiariace svetlom, ktoré ho poslalo do Granady. "Nazval ma Jánom z Boha."
"Tak toto bude tvoje meno," uzavrel arcibiskup a dal mu habit, pozostávajúci z troch častí - košele, nohavíc a plášťa, na počesť Najsvätejšej Trojice.
Ján po "tejto obliečke" neúnavne apeloval na bohatých, šľachticov a dostával štedré sumy, ktoré však stále nestačili na pokrytie už vynaložených výdavkov. Jeho dobročinnosť ho uvádzala do dlhov, ktoré bolo treba splatiť. Preto odišiel na radu Petra Guerrera, arcibiskupa z Granady, do Valladolidu, kde na kráľovskom dvore požiadal panovníka a najvyššie postavených šľachticov o pomoc.
Znovu sa vydal na stoštrnásť kilometrovú cestu pešo. O niekoľko mesiacov sa síce vrátil s potrebnými prostriedkami, ale vyčerpaný a chorý. Hoci nechcel opustiť chudobných a chorých, zveril nemocnicu Antoniovi Martinovi. Svojich duchovných synov povzbudil k pokore a láske k chudobným a poslušný rozhodnutiu arcibiskupa odišiel do Pisa-Osorio.
Tam sa zúčastnil svojej poslednej omše, ktorú celebroval arcibiskup Pedro a prijal aj posledné sviatosti. Večer, keď si vypočul čítanie z Umučenia nášho Pána Ježiša Krista, požiadal ostatných, aby ho nechali osamote. Jeho želanie rešpektovali, ale dvere nechali pootvorené a tak sa stali svedkami šepotu celonočných modlitieb.
Keď 8. marca 1550 svitalo a Ján z Boha dovŕšil päťdesiatpäť rokov, vstal z postele, kľakol si, objal kríž a nahlas hovoril svoje posledné slová: "Ježišu, Ježišu, odovzdávam sa do tvojich rúk." Ján z Boha zomrel s nehybným telom v kľaku, pričom sa okolo začala šíriť sladká vôňa.
Slávny svätý Ján z Boha, dobrotivý ochranca chorých a bezmocných! Kým si žil na zemi, nikoho si nenechal v zúfalstve: chudobní u teba nachádzali pomoc a útočisko; trpiaci útechu a radosť; zúfalí dôveru; a všetci chorí úľavu od svojich žiaľov a bolestí. Keď boli plody tvojej lásky také hojné keď si bol ešte na svete, čo už od teba nemôžeme očakávať teraz, keď žiješ v úzkom spojení s Bohom v nebi? Povzbudení touto myšlienkou dúfame, že nám vyprosíš od Pána milosť (vymenovať) ako je to na väčšiu Božiu slávu a na dobro našich duší. Amen.
Žiadne komentáre: