7.3.26
Svätá Terézia Margita Redi od Najsvätejšieho Srdca
Svätá, talianska bosá karmelitánka Terézia Margita od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, si počas svojho krátkeho života tichej služby v kláštore, získala úctu pre svoje mystické dary. Katolícka cirkev ju vyhlásila za svätú a jej sviatok si pripomíname 7. marca.
Významná šľachtická rodina Redi, žijúca v meste Arezzo, mala 14. júla 1747 dôvod na oslavu. Boh doprial manželom Ignaciovi Redi a Camille Balattiovej druhé z trinástich detí, dcérku, ktorá dostala meno Anna-Mária.
Vznešená rodina Balattiová patrila k šľachte mesta siena a Ignatius Redi zastával dôležité postavenie veľmajstra Vojenského rádu svätého Štefana. Anna-Mária tak mohla prežiť spokojné, radostné detstvo. Od útleho veku bola obdarovávaná milosťami, ktoré ju vopred pripravovali na poslanie, ktoré pre ňu pripravil Boh.
Prvým nástrojom, ktorý Boh použil na usmernenie jej duchovnej cesty bol jej vlastný otec. Tento kontemplatívny a zbožný muž brával svoju dcérku na prechádzky, ktoré sa zvyčajne končili v kapucínskom kostole. Počas prechádzok ju učil modliť sa Salve Regina, litánie a tiež to, ako má hľadať Stvoriteľa v toskánskej panoráme - v kvetoch, vtákoch, na oblohe, prosto vo všetkom. A tiež ju povzbudzoval, aby "objavila" Boha v každom z jeho stvorení.
Ku kresťanskej formácii Anny-Márie prispel aj jej strýko Diego, kňaz Spoločnosti Ježišovej, keď ju o niekoľko rokov neskôr zoznámil s úctou Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorú prijala s nadšením a ktorej potom zasvätila svoj život.
V tej bolo zvykom vzdelávanie dievčat v kláštore s jednou mníškou ako vychovávateľkou. Dievčatá sa tam učili ako sa majú stať dobrými kresťanskými dámami. Keď mala Anna-Mária deväť rokov, rodičia ju poslali do benediktínskeho kláštora svätej Apolónie vo Florencii, kde strávila sedem rokov. Svedectvo, ktoré sa o nej z tej doby zachovalo, hovorí, že "bola dobré a normálne dievča; v jej správaní sa nepozorovalo nič mimoriadne." Asi aj preto, že ju Boh odmalička predurčil, aby nebola povšimnutá ľudským zrakom, a žiarila iba pre Neho.
Vypukla však jansenistická heréza, vyznačujúca sa strnulým, formálnym a pochmúrnym moralizmom a veľká časť vtedajšej spoločnosti okúsila jej jed a následne ju ovládalo takmer výlučné zohľadnenie Božej spravodlivosti, na úkor ďalšej jeho dokonalosti, dobroty. Táto "otravná" láva prenikala dokonca aj do kláštorov a hrozilo, že sa vytvoria generácie rehoľníkov, ktorí, bojac sa len Pána, zabudnú na praktizovanie prvého prikázania - Milovať Boha nadovšetko.
Práve v tomto okamihu Anne-Máriinho života oživila Prozreteľnosť v jej duši učenie jej otca a strýka Diega, nadšencov a horlivcov úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorá sa zatiaľ nesmelo objavovala vo Francúzsku. Hoci Anna-Mária žila v prostredí, kde sa Boh vplyvom herézy vnímal ako nemilosrdný Sudca, nežná láska, vyvierajúca z Božieho Srdca, ju priťahovala a posilňovala v predsavzatí, ktoré dala v ranom detstve - vo všetkom sa páčiť Bohu.
Práve táto oddanosť bola pevným základom, ktorý je umožnil zostať neochvejná vo viere uprostred rigoróznych odchýlok jansenizmu. Svoj duchovný život formovala kontempláciou tajomstva Najsvätejšieho Srdca Ježišovho najmä eucharistickými spôsobmi a dlhé hodiny zostávala takmer nehybne v mystickom dialógu s Tým, ktorí "tak miloval ľudí".
Predstavené kláštora svätej Apolónie si všimli sklon mladej ženy k nadprirodzeným veciam, a mysleli si, že čoskoro budú mať v komunite ďalšiu novicku. Boh si však pre Annu-Máriu pripravil ešte hlbší vzťah so svojím Srdcom uprostred ticha a prísnosti.
Keď sa v septembri 1763 objavila pri bráne školy svätej Apolónie bývalá žiačka Cecília Albergotti, aby sa rozlúčila so svojimi bývalými učiteľmi, oznámila im, že sa rozhodla vstúpiť do Karmelu, aby sa posvätila a lepšie slúžila Cirkvi. Slovo "Karmel", ktoré vyriekla krajanka Anny-Márie, zarezonovalo v jej duši tajomným tónom a neodolateľnou príťažlivosťou.
A pokým sa rozprávala s Cecíliou, vnútornými zmyslami, mysticky začula zreteľný a jasný hlas: "Som Terézia od Ježiša a chcem ťa medzi svojimi dcérami!" Vystrašená Anna-Mária bežala k oltáru, aby sa uchýlila k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ale na jej prekvapenie hlas prehovoril znovu a už bez pochybností: "Som Terézia od Ježiša a chcem ťa medzi svojimi dcérami; čoskoro budeš v mojom kláštore."
Následné rozhodnutie mladej Anny-Márie stať sa karmelitánkou bolo prekvapením nielen pre jej učiteľov, ale aj pre jej rodinu, všetci totiž tajne dúfali, že vstúpi do benediktínskeho rádu. Pre mladú dievčinu tak nasledoval od príbuzných rad skúšok.
Ignatius Redi, rozvážny a zbožný muž sa rozhodol vyskúšať svoju dcéru v cnostiach, ktoré od nej vyžadoval prísny karmelitánsky rád. Preto ju prinútil čakať dlhé mesiace, počas ktorých skúšal jej poddajnosť, starostlivosť, poslušnosť a vieru. Poslednou z týchto skúšok bol výsluch troch významných duchovných, ktorí po jej skúmaní dospeli k záveru, že Karmel je pre Annu-Máriu najlepším miestom na lásku, službu a oslavu Boha.
Čas nemilosrdných skúšok sa skončil a Anna-Mária sa mohla konečne rozlúčiť so svojou rodinou a vstúpiť do karmelitánskeho kláštora vo Florencii. Vstup do tohto rádu považovala Anna-Mária ako vstup do pozemského raja. Svoje spoločníčky v habite nazýva vo svojich spisoch "anjelmi" a vyhlasuje sa za nehodnú byť s nimi.
V komunite prevažovali staršie rehoľníčky, ktoré v mladej novicke videli nádej na pokračovanie Karmelu, ale tiež príležitosť uspokojiť malicherné sebectvo. Ale veľkorysosť duše Anny-Márie neotriaslo zlé zaobchádzanie niektorých sestier. Naopak, s pomocou milosti vedela, ako tieto malé kríže použiť na prinesenie obety Bohu. Obety príjemnej vône, ktorá ju čoraz viac pripodobňovala Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, obeti hriešnikov.
Keď skončila noviciát, nastal čas zloženia sľubov. Anna-Mária sa v momente, keď si zvolila rehoľné meno, dala pod ochranu svojej zakladateľky svätej Terézie a svojho vzoru v úcte k Ježišovmu Srdcu, svätej Margity Márie Alacoque.
Od horlivého karmelitána sa očakáva vynikajúca poslušnosť, anjelská čistota a evanjeliová chudoba. A hrdinské praktizovanie týchto troch cností Terézie Margity Redi jej zaslúžilo úctu k oltáru. Vždy totiž zostala verná sľubu, ktorý si dala v detstve, že sa bude "vo všetkom páčiť Bohu".
V jej životopise sa dočítame epizódu, ktorá ilustruje túto skutočnosť. Keď raz bola skúšaná jej poslušnosť, predstavená jej zverila starostlivosť o sestru Adelaide, ktorá trpela demenciou. Kedysi príkladná rehoľníčka sa chorobou stala veľmi nepriateľskou, surovou a vzdorovitou. Mávala záchvaty šialenstva, v ktorých požadovala jesť presne to, čo jej lekári zakázali, alebo rozhorčene odmietala to, čo si len pred malou chvíľou žiadala. A keď niekto nepočúval jej vôľu, hneď si vybíjala svoju zúrivosť na svojom dobrodincovi. Mladá zdravotná sestra si od nej vypočula mnoho urážok a bola ponižovaná.
Bola tam aj iná mníška, ktorá sa s Teréziou Margitou musela deliť o starostlivosť o choré rehoľníčky, ale táto asistentka mala falošnú predstavu o láske a aby sa vyhla zlému zaobchádzaniu, súhlasila s tým, že bude uspokojovať rozmary chorej mníšky.
Pre sväticu to bola zložitá situácia: keď sa starala o zdravie pacientky podľa prijatých pravidiel, zaplavila ju vlna urážok a tiež nepochopenie druhej sestry, ktorá ju obviňovala z pacientkiných výbuchov hnevu; ak zasa súhlasila s niektorými túžbami oboch, neposlúchla predstavenú. Ocitla sa v slepej uličke a radšej prijala hanbu a urážky, než by ustúpila v poslušnosti, čím si kúpila milosti statočnosti a spásy pre chorú mníšku a pre spolusestru.
Jej motto - páčiť sa Bohu vo všetkom, bolo pre ňu majákom, ktorý viedol jej život v kláštore, aj mimo neho. Život svätej Terézie Margity svedčí o tom, že tí, ktorí sa snažia páčiť Pánovi vo všetkom, za každých okolností a v každej, aj nepriaznivej situácii, priťahujú Boží pohľad a dostávajú od Neho všetku náklonnosť a starostlivosť, rovnako, ako dostáva od najláskavejšieho rodiča slabé, ale verné dieťa, ktoré sa im zveruje do náručia.
Sľub, ktorý zložila v detstve, sa stal kľúčom k otvoreniu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a k preniknutiu do najdôvernejšieho vzťahu s Ním. A Božský Spasiteľ, aby jej ukázal, aký príjemný je pre neho tento mystický vzťah, jej udelil mimoriadnu milosť.
Keď komunita 27. júna 1767 spoločne spievala ofícium, sestra Terézia Margita cítila, ako ju obklopuje vlna božskej lásky a bola privedená k prežívaniu plnosti lásky, obsiahnutej v troch slovách: Deus caritas est. V extáze sa jej ukázalo: "Boh je láska; kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom." Toto prebývanie bolo cieľom všetkého jej úsilia, keď sa snažila napodobňovať vnútorný život a skryté pôsobenie Krista.
Od toho dňa sa potreba dokazovať svoju lásku skutkami stala takou naliehavou silou, že jej sestrám bolo zrejmé, že jej bola daná akási zvláštna milosť. "Nikto neprichádza k Otcovi, iba ak skrze Ježiša," povedala. "Aby sme prišli k Bohu, ktorý je všetkým, a teda aj všetkým dobrom, žiadna únava sa nám nesmie zdať príliš veľká; nesmieme sa nechať odradiť ani ťažkosťami, ktoré stretneme na ceste, ale s nadšením prijať horkosť a vítať každý druh kríža. Týmito prostriedkami, ktoré sú práve prostriedkami Ježiša Krista, nie je ťažké prísť k pravému Bohu, žiť v láske, kráčať v láske."
O Terézii Margite sa predpokladá, že mala predtuchu svojej smrti. Od svojho spovedníka, otca Ildefonsa dostala povolenie spojiť sa s chorou mníškou, o ktorú sa oddane starala. Dohoda znela, že keď Adelaida zomrie, svätica požiada Boha, "aby jej dovolil rýchlo pripojiť sa k nej, aby ho mohla bez prekážok milovať po celú večnosť a byť plne zjednotená s prameňom božskej lásky". Krátko po smrti sestry Adelaide bola Terézia Margita skutočne s Bohom.
Svätica napísala v polovici februára 1770 svoj posledný list otcovi, v ktorom ho prosila, aby hneď začal novénu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu na jej naliehavý úmysel. 4. marca potom dvadsaťdvaročná Terézia Margita vykonala spoveď a prijala sväté prijímanie.
O dva dni neskôr, 6. marca, zjedla ľahké pôstne jedlo, no cestou do svojej izby ju postihli silné kŕče v bruchu. Privolaný lekár konštatoval, že ju postihol bolestivý, ale nie vážny záchvat koliky.
Keď sa lekár na druhý deň k nej vrátil, zistil, že má vnútorné krvácanie a nariadil operáciu a tiež, aby prijala posledné sviatosti. Ošetrovateľ v nemocnici sa však domnieval, že to nie je potrebné a pretože svätica neustále zvracala, zdráhal sa poslať po kňaza. Okrem toho sa zdalo, že jej bolesti sa zmiernili a kňaza skutočne nezavolali.
Terézia Margita sa k tomu nevyjadrovala, ani nepožiadala o posledné sviatosti. Zdá sa, že mala predtuchu, keď prijímala svoje posledné prijímanie "ako viatikum". V rukách držala kríž, občas priložila svoje pery k piatim ranám a vzývala mená Ježiša a Márie. Ale inak sa ako vždy, v tichosti modlila a trpela.
Okolo 15,00 nadobudla tvár takmer vyčerpanej sestry Terézie Margity znepokojivý sivý odtieň, takže privolali kňaza, ktorý ju stihol len pomazať. Až do svojho konca zostala ticho, bez sťažovania sa, s krížom pritlačeným k perám a hlavou, mierne otočenou k Najsvätejšej sviatosti. Ostatné sestry boli zdrvené - veď len pred necelými dvadsiatimi štyrmi hodinami bola Terézia Margita plná života, usmievala sa pri plnení svojich povinností.
Terézia Margita sa snažila zostať celý život skrytá. V mnohých ohľadoch sa jej to podarilo, ale po jej smrti Boh zdvihol závoj nad jej vznešenou svätosťou.
Jej telo bolo v takom stave, že sa mníšky obávali jeho rozkladu skôr, než sa vykoná pohrebný obrad. Tvár mala Terézia Margita vyblednutú, končatiny čierne a telo opuchnuté a stuhnuté. Preto sa jej pohreb konal hneď na druhý deň. Keď však vystavené telo prenášali z chóru do hrobky, prítomní si všimli, že na jej tele nastala zmena a modročierne sfarbenie jej tváre už bolo menej viditeľné. Rozhodli sa teda pohreb odložiť. A druhé vyšetrenie o niekoľko hodín neskôr ukázalo, že sväticine telo nadobudlo svoju prirodzenú farbu. Mníškam sa naskytol pohľad na krásnu tvár Terézie Margity, bola rovnaká, akú ju poznali pred smrťou.
Pohreb sa potom naplánoval na 9. marca, päťdesiatdva hodín po jej smrti. V tom čase mala jej pleť prirodzený odtieň, líca mali zdravú farbu a predtým stuhnuté končatiny boli ohybné, a namiesto hnilobného zápachu sa z neho šírila príjemná vôňa. Taká intenzívna, že ju v určitých častiach domu zacítila aj jej matka Camilla v niekoľko kilometrov vzdialenom Arezze.
Počas nasledujúcich dvoch týždňov prišlo do krypty niekoľko lekárov a cirkevných autorít, aby vyšetrili telo, ktoré plynúci dňami čoraz viac nadobúdalo vlastnosti živej bytosti. 21. marca prišiel aj arcibiskup Florencie, aby vykonal vlastnú obhliadku a vyhlásil: "Mimoriadne! Naozaj je zázrak vidieť telo úplne ohybné po smrti, oči ako u živej osoby, pleť ako u niekoho v najlepšom zdravotnom stave. Veď aj chodidlá jej nôh vyzerajú tak živo, že by sa pred pár minútami mohla prechádzať. Zdá sa, že spí. Nie je cítiť žiadny zápach rozkladu, ale naopak, veľmi príjemnú vôňu. V skutočnosti je to vôňa svätosti."
Sestra Terézia Margita bola napokon pochovaná osemnásť dní po jej smrti a hneď sa začali šíriť správy o zázrakoch, pripisovaných jej príhovoru. O tridsaťpäť dní neskôr, 21. júna 1805 na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bolo neporušené telo Terézie Margity prenesené do chóru Karmela vo Florencii, kde sa nachádza dodnes.
Ó, serafínská svätá Terézia Margita, tak rýchlo si strávila svoj pozemský život, keď si zakúsila, že Boh je láska a že Najsvätejšie Srdce Ježišovo je žeravou pecou lásky. Vypros nám, aby sme boli ako ty, rozpálení vrúcnym, štedrým a svätým životom. Ó, Anjel Karmelu, oroduj za nás, aby tvoje cnosti pokory a nevinnosti, pokánia a lásky, s ktorými si sa panensky obetovala Pánovi, boli aj našimi, aby náš život bol úplne zasvätený dokonalej službe Bohu. Amen.
