31.1.26
Blahoslavená Ludovica Albertoni
Blahoslavenú služobnicu Ludovicu (Lujzu) Albertoni, známu svojimi skutkami lásky a hlbokým mystickým spojením s Bohom si pripomíname 31. januára.
Ludovica, dieťa renesančného Ríma, sa narodila v roku 1473 šľachtickým manželom Stefanovi Albertoni a Lucretii Tebaldi. Keď mala Ludovica dva roky, zomrel jej otec. Jej matka nezostala dlho vdovou, zakrátko sa znovu vydala a dcéru zverila do starostlivosti dvoch tiet zo Stefanovej strany. Obe tety vychovávali Ludovicu vo viere a poskytli jej vynikajúce vzdelanie.
Malé dievčatko dorástlo v krásnu slečnu a jej živá povaha jej priniesla obľúbenosť medzi mladou rímskou šľachtou. No ona si na tom veľmi nezakladala, namiesto rôznych zábav s rovesníkmi sa oveľa radšej venovala modlitbe a štúdiu.
Dvadsaťročná Ludovica neušla trendu vtedajšej doby a na základe rodinnej dohody bola zasnúbená so šľachticom z rímskej štvrte Trastever, Giacomom della Cetera. Do manželského zväzku vstúpila dobrovoľne a čoskoro sa stala matkou troch dcér. Jediným mrakom v manželstve bola arogantná, výbušná a náladová povaha jej manžela. Ludovica však na jeho "temperament" reagovala tichosťou, obetavosťou a oddanosťou.
Giacomo po dlhej chorobe zomrel v roku 1506 a tridsaťtriročná Ludovica zostala vdovou. Hoci oplývala značným majetkom, nežilo sa jej ľahko, pretože jej švagor sa snažil získať kontrolu nad rodinným majetkom, až sa celá táto záležitosť ocitla na súde, kde Ludovica získala pre seba a svoje dcéry kontrolu nad majetkom.
Túto vydobytú kontrolu vnímala ako príležitosť hlbšie sa odovzdať Bohu. Väčšiu časť majetku zverila do podniku pre budúcnosť svojich dcér, menšiu časť si ponechala pre seba a vstúpila do tretieho rádu svätého Františka, o ktorom jej bolo známe, že je to kajúci rád. A plne sa tomu prispôsobila: telo si trestala ostrým opaskom, bičovala sa železnými retiazkami, spávala na tvrdej posteli, pričom si dopriavala len krátky spánok a niekdajšie hodvábne šaty vymenila za drsný, niekoľkokrát opravovaný habit tretieho rádu.
Ludovica bola veľmi pokorná, svedčí o tom to, že hoci bola zrkadlom svätosti, sama sa považovala na posledného, najbiednejšieho Božieho tvora. Raz ju jeden chorý prosil, aby mu svojimi modlitbami prinavrátila zdravie. Ludovicu to tak zarmútilo, že preplakala celú noc a pomedzi slzy prosila Boha, aby vzal ľuďom dobrú mienku, ktorú o nej mali.
Každé slovo, ktoré chutilo slávou, jej spôsobovalo muky, a zasa naopak, keď svetsky zmýšľajúci a hrdí príbuzní jej nadávali, hanbili sa za ňu, a nazývali ju zvrhlou osobou, cítila pravú radosť a rozkoš. Z pokory vykonávala tie najpodradnejšie domáce práce, rovnako, ako jej rehoľná sestra Alžbeta.
Veľmi bdela a priam starostlivo strážila svoje zmysly, najmä zrak a jazyk. Nerozprávala zbytočne a všetko, čo by prekážalo láske k Bohu a k blížnemu, nemilosrdne potláčala. Rovnako si zatvárala oči aj uši. Slúžke, ktorá v jej prítomnosti povedala neslušné slovo, odvetila: "Buď zmeň jazyk, alebo službu!" Aby nemrhala drahocenným časom, spísala si podrobný denný rozvrh. Napríklad ráno sa venovala Božím chválam, potom mala určené hodiny pre sväté omše, návštevu Najsvätejšej oltárnej sviatosti v rôznych kostoloch, pre modlitbu ruženca či Mariánskych hodiniek, žaltár i pre hodinky za zosnulých, pre rozjímanie a v svojom rozvrhu nezabúdala ani na návštevu chorých i chudobných, či pre iné milosrdné skutky.
Jej láska bola čoraz viac rozhorená k Bohu, jeho plameň živila ustavičným rozjímaním o utrpení Ježiša Krista. Odtiaľ tiež pramenila jej vrúcna túžba mnoho trpieť z lásky k Bohu, preto jej musel spovedník obmedzovať jej telesné trýznenia. Dokonalosti Ludovicinej lásky boli tiež úmerné milosti, ktorými ju Boh obdaroval a často ju bolo vidieť vznášať sa v extáze.
"Keby ma Boh uvrhol do pekla, ale bez hriechu a viny, rada by som vytrpela všetky muky v ňom, len keby mi bolo dovolené trpieť z lásky k Bohu," vravela. Že netára do vetra, ukazovala tým, že sa pre žiadne ťažkosti nezarmucovala a za všetko nešťastie i za choroby Bohu radostne ďakovala. V láske k Bohu došla do takého stupňa, že svojmu spovedníkovi neraz vravela: "Keby som mala tisíc sŕdc a tisíc duší, všetkými by som milovala jedine Boha, bolí ma však, že nemôžem z lásky k Bohu tak konať skutky lásky, ako by som si priala. Za tento dar prosím všetkých svätých a anjelov."
Čo sa týka jej lásky k blížnemu, v tomto smere kráčala inými cnosťami. Bola celkom presvedčená, že Boh sa jej dal narodiť vo vznešenej a bohatej rodine, aby rozdávala dedičstvo chudobným. Aj preto s horlivou náruživosťou vyhľadávala núdzu a biedu. Svoju dobročinnosť však neobmedzovala iba na obyčajných žobrákov, ale tiež dávala veno nemajetným pannám, poskytovala im potrebné financie, aby boli prijaté do kláštora, sama vyhľadávala hanblivých chudobných, aby miernila ich biedu, štedrá bola pri rozdeľovaní darov nemocniciam a súkromným domom, rozdávala žobrákom chlieb, do ktorého zapiekla mince, prosiac Boha, aby sa takýto chlieb s peniazmi dostal do tých rúk, ktoré to najviac potrebujú.
V celom Ríme preto volali Ludovicu "matkou chudobných". Keď vyčerpala svoj majetok, začala predávať hmotný majetok, aby aj naďalej mohla pokračovať v almužnách, čím sa ocitla v takej núdzi, že už nemala ani poriadnu posteľ, či potrebný nábytok a často trpela nedostatkom.
Ale ako pravá dcéra svätého Františka jasala a tešila sa z tohto nebeského pokladu svätej chudoby. Niektorí príbuzní sa nad ňou zľutovali a chceli ju prijať do svojej domácnosti, ale podobne, ako sa svätá Alžbeta Uhorská nevrátila na kniežací dvor, ani Ludovica sa nedala presvedčiť, aby sa uchýlila k príbuzným, svoju chudobnú, jednoduchú komôrku milovala ako raj. A čo jej príbuzní časom darovali, to sa zaraz ocitlo v rukách chudobných.
Takto žila Ludovica až do veku šesťdesiat rokov. Už nevychádzala zo svojej izbičky, iba sa ustavične modlila a rozjímala, až ju blížiaca sa smrť skolila do postele. Príslušníci najvznešenejšej rímskej šľachty obklopili v plači biednu posteľ a zvonka prenikal dnu plač a vzlyk nespočetných chudobných. Ludovica všetkých zarmútených utešovala láskavými slovami, ale posledné dni chcela zostať sama s Bohom, preto už k sebe nikoho nepripúšťala, okrem spovedníka.
Napokon, 31. januára 1523 naposledy vydýchla s nebeským úsmevom na perách. Jej sväté telo bolo prenesené do františkánskeho kostola della Ripa. Slávnostného sprievodu sa zúčastnili kniežatá, rímska šľachta, kardináli aj preláti. Hlava svätice bola ožiarená nebeským leskom a počas tohto slávnostného prenesenia sa mnohí chorí uzdravili, keď sa dotkli jej tela, ktoré bolo potom pochované v bočnej kaplnke.
Boh oslávil zázrakmi aj Ludovicin hrob, preto ju veriaci hneď uctievali ako sväticu. Rímska mestská rada ju dala vyobraziť so svätou Františkou, patrónkou mesta a pred jej hrobom udržiavali večnú lampu.
V roku 1625 dal markgróf Baltasar Paluzzi, jej príbuzný, opraviť pohrebnú kaplnku a tiež dal zhotoviť krásny náhrobok s mramorovou sochou, do ktorého boli prenesené kosti v truhle z cédrového dreva, vykladanej hodvábom.
O päťdesiat rokov neskôr, v roku 1675, vyzdvihol jej ďalší príbuzný, kardinál, ktorému pápež zveril proces blahorečenia Ludovici Alebrtoni, jej pozostatky a vložil ich do rakvy z pozlátenej medi a na mramorový sarkofág bol vyrytý nápis: Corpus Beatae Ludovicae Albertoniae (Telo blahoslavenej Ludovici Albertoni).
Pápež Klement X. ju v roku 1671 prehlásil v prítomnosti celého kardinálskeho zboru za blahoslavenú. Františkánsky kňaz, ktorý bol ranený mŕtvicou, sa toho dňa uzdravil v okamihu, ako sa potrel olejom z lampy, horiacej pred hrobom svätice. Ale začal pochybovať, či bol uzdravený zázračne, alebo prirodzenou cestou a okamžite ochromel. Zahanbený sa ľútostivo vrátil späť k hrobu blahoslavenej a keď potom od neho odchádzal, bol opäť zdravý.
Žiadne komentáre: