1.2.26
Svätá Veridiana
Keď sa 1. februára 1242 rozzvučali zvony v Castelfiorento sami od seba, dávali všetkým na známosť, že zomrela talianska služobnica Veridiana, ktorá zasvätila svoj život v maličkej cele Bohu. Nebol to však jediný zázrak, ktorý sa udial. Svätica totiž konala zázraky ako počas svojho života, tak i po svojej smrti.
Veridiana (Virginia Margaret del Mazziere) sa narodila v toskánskom meste Castelfiorento v roku 1181 síce do šľachtickej rodiny Attavanti, no prepych jej bol na míle vzdialený. Veridiana sa už od útleho veku viac zapodievala modlitbou na osamotených miestach, než márnivosťou.
Keď jej raz matka prikázala obliecť si krásne šaty, ako sa to vyžadovalo od dievčat jej stavu, Veridiana jej odvetila: "Svet pre mňa nič neznamená, pretože som sa celkom odovzdala Bohu. Neznesvätím, čo je Bohom celkom posvätené." A namiesto hodvábu sa obliekla do kajúceho odevu, prepásaného železným opaskom.
Jej príbuzný ju ako 12-ročnú prijal do svojho domu, aby robila spoločnosť a pomocnicu jeho manželke a neskôr odovzdal Veridiane vedenie celého hospodárstva. Vtedy sa naplno prejavila jej dobrosrdečnosť k chudobným.
Po jej príchode do domu vypukla v Taliansku drahota a hlad. Jej príbuzný, ktorý mal veľkú zásobu obilia sa rozhodol z tejto situácie "vytĺcť" a predal obilie s navýšenou sumou jednému kupcovi. Lenže keď došli k sýpke, našli ju prázdnu. Veridiana sa totiž rozhodla rozdať obilie chudobným a hladným, lebo sa už nemohla pozerať na ich biedu a núdzu. Slová, volajúce o chlieb, jej trhali srdce. Samozrejme, že sa to neobišlo bez kriku. Strýko sa na Veridianu oboril a v prítomnosti sluhov a susedov ju prísnymi slovami pokarhal.
Zarmútená dievčina strávila celú noc v modlitbách a Boh ju vypočul. Sýpka bola na druhý deň plná. Zavolala strýka a povedala mu: "Poďte sa pozrieť, ako vám náš Pán vrátil pokrm, ktorý prijal v osobách chudobných. Nenariekajte už viac nad stratou." Táto udalosť, či vlastne zázrak, sa veľmi rýchlo rozšíril po celej provincii. Vlastne tomu napomohol strýko, ktorý plný úžasu nad zázrakom a zármutku nad svojou vinou všade oznamoval, čo sa stalo, a tak pomáhal zvyšovať úctu ľudí k svätej panne.
Pokorná Veridiana si tak zo všetkých strán získala rešpekt, po ktorom ale vôbec netúžila. Aj preto sa rozhodla opustiť svoje rodné mesto a odísť niekam, kde by ju nikto nepoznal. V tomto rozhodnutí ju zadržali protesty príbuzných. Neskôr sa dopočula, že niektoré dámy z Castlefiorentina sa pripravujú na púť k svätému Jakubovi z Compostelly v Španielsku a rozhodla sa ich sprevádzať. Dámy jej spoločnosť privítali a počas tejto cesty všetci žasli nad jej oddanosťou Ježišovi Kristovi. Po celú dobu tejto púte nezabúdala na zvyčajné modlitby, pôsty a bdenia. Vyhľadávala chorých a utešovala ich s povzbudením k trpezlivosti nielen slovami, ale aj svojimi službami a príkladom - s veselou tvárou im umývala nohy a s veľkou pokorou im ich utierala. Všade, kam prišla, bola pokornou Kristovou služobnicou.
Keďže pred cestou musela sľúbiť príbuzným, že sa vráti, rozhodla sa zostať v rodnom meste, ale s podmienkou, že jej postavia pustovnícky domček, v ktorom bude žiť ako v samotke do konca života. Mešťania jej tak postavili za riekou Elsa komôrku v chráme, ktorý bol dávnejšie zasvätený svätému Antonovi. Kým sa cela stavala, Veridiana sa rozhodla odísť do Ríma. Tam navštívila sväté miesta a odporúčala sa svätým. Najčastejšie navštevovala baziliku svätého Petra a Pavla a dlhé hodiny sa tam modlila. Aj tu si získala priazeň a lásku zbožných ľudí, ktorí ju už od seba nechceli pustiť. Na ich naliehavé prosby potom zostala Veridiana v Ríme tri roky.
Keď sa napokon vrátila do rodného mestečka, prv, než vošla do svojej pustovni, vyspovedala sa a po svätom prijímaní sľúbila Bohu a kňazovi poslušnosť. Kňaz posvätil jej závoj a v prítomnosti ostatných kanonikov, duchovenstva a ľudu ju po skončených obradoch uviedol do pripravenej cely. Veridiana poprosila prítomných, aby sa za ňu modlili a oni ju zasa prosili, aby sa za nich prihovárala u Pána. A potom, keď vošla do vytúženej komôrky, vchod zamurovali a ponechali jej iba malý otvor v stene. Veridiana tam viedla tichý, rozjímavý a svätý život.
V takom duchu žila v osamelosti tridsaťštyri rokov. Vyhýbala sa svetu, neprijímala návštevy okrem chudobných a utrápených. Svojimi modlitbami vyliečila zlomený úd dieťaťa a vrátila zrak úbohej slepej žene. Pri okienku sa málokedy zdržiavala, raz ho však otvorila, keď ju prišiel navštíviť svätý František, ktorý mal cestu okolo. Vtedy ju svätec prijal do tretieho rádu a poučil ju o kresťanskej dokonalosti.
Raz Veridiana prosila jedného mladíka, ktorý chodieval v lete do kostola svätého Antona, aby jej z neďalekej studni priniesol vodu. Keď jej ju doniesol, voda sa premenila na víno. Svätica mu vravela: "Nech ti Boh odpustí, že si sa mi chcel vysmievať. Prosila som ťa o vodu a nie o víno." Mladík sa zaprisahával, že načerpal vodu, keď mu však podala cez okienko nádobu a nazrel do nej, skutočne tam videl víno. Vzal nádobu a utekal s ňou do dediny a každému rozprával o zázraku, ktorý urobila Veridiana. Nádobu hneď preskúmali a divili sa tomuto zázraku. Mnohí, ktorí ochutnali toto víno, boli uzdravení.
Inokedy sa stalo, že na mladého roľníka, idúceho na pole sa zvalil voz a mal zlomenú ruku aj nohu. Susedia poradili zarmúteným rodičom, aby zaniesli syna k Veridiane a prosili ju, aby sa zaňho modlila. Zaklopali na okienko a keď sa Veridiana dotkla raneného, bol uzdravený.
Jedna dievčina dlho trpela na chorobu očí, až napokon oslepla. Keď počula, že svätica uzdravila už mnohých chorých, s veľkou dôverou sa k nej vybrala a váhavú Veridianu prosila, aby ju zbavila tejto choroby. Panna vzala palmovú vetvičku, ktorú jej daroval spovedník na Kvetnú nedeľu a pritisla ju k očiam chorej. Slepota zmizla a dievčina bola uzdravená.
Boh dovolil, aby Veridianu trápili dva veľké hady, ktoré sa cez okno vplazili do jej cely a zostali pri nej krátko pred jej smrťou. Niekedy ju zraňovali ostrými zubami a bičovali ju chvostom takou silou, že celé dni ležala vo svojej pustovni vyčerpaná. Ľudia z okolia si všimli týchto hadov, "pri postriežke" jedného zabili, a druhý had sa potom už vo Veridianinej cele neukázal. Svätica o niekoľko dní neskôr zomrela.
Keď sa blížil koniec jej života, z neba jej bolo oznámené, ktorý deň bude jej posledným. Odvtedy už k sebe nikoho nepustila a stále viac sa modlila. Potom zavolala svojho spovedníka, prijala sväté prijímanie a po tomto úkone zatvorila okienko a modlila sa sedem kajúcich žalmov. Pri žalme "Miserere mei deus" naposledy vydýchla. Písal sa 1. február 1222.
Veridianinu smrť tiež sprevádzali zázraky. V kostole svätého mučeníka Hippolyta sa sami od seba rozzvučali zvony. Obyvatelia boli prekvapení, pretože zvony nezvykli o takom čase zvoniť. Rozbehli sa k veži a zvony sa pohybovali sami od seba. Niektorí muži sa ich snažili zastaviť, no zvony ich iba omráčili a vyzváňali ďalej. Toto zvonenie vraj trvalo tak dlho, pokým nenašli telo svätej Veridiany. Jej spovedník si vnuknutím Boha spomenul, že podával Veridiane sväté prijímanie a že sa pred ním modlila oveľa dlhšie než zvyčajne. Povedal to ostatným a tak sa rozbehli ku kostolu svätého Antona.
Pretože sa z komôrky nikto neozýval, prerazili múr a Veridianu našli kľačať, s rukami zdvihnutými k nebu, akoby bola v extáze a z jej tela vychádzala nádherná vôňa. Správa o jej smrti sa bleskovo šírila po celom meste. Veridianu medzitým ustrojili a jej telo preniesli do kostola, kde ho vystavili k zbožnej úcte. Hneď sa začali schádzať veriaci nielen z blízkeho okolia, ale i vzdialenejšieho a okolo rakvy horelo množstvo sviečok.
Jedna vznešená žena Berta bola dlhé roky trápená malomocenstvom, preto nevychádzala z domu. Ale keď počula čudné zvonenie kostolných zvonov, a dopočula sa, čo sa stalo, ponáhľala sa do kostola uctiť si Veridianu. Vzývajúc sväticu o pomoc pobozkala jej neporušené telo a hneď bola zbavená svojej choroby.
Iná žena si zasa prišla zbožne uctiť sväticu a kým sa modlila pri jej tele, spomenula si, že nechala horieť v kozube oheň a doma zostal jej malý synček. Len čo si uvedomila, k akému nešťastiu by mohlo dôjsť, prosila svätú Veridianu, aby ochránila jej synčeka a ponáhľala sa domov. Stal sa zázrak, oheň sa síce rozšíril po dome, ale synčeka našla uprostred týchto plameňov živého a zdravého. Najprv sa preľakla, a volala o pomoc, ale potom sa rozplakala radosťou, že jej prosba bola vypočutá.
Po týchto, ale aj iných zázrakoch, ktoré Cirkev preskúmala, a uznala za pravé, ju pápež Klement VII. v roku 1553 blahorečil a v roku 1694 ju pápež Inocent XII. vyhlásil za svätú. Jej sviatok sa pripomína 1. februára.
Žiadne komentáre: