30.1.26
Svätá Martina
Rímsky cisár Alexander Severus, čo znamená Prísny, vládol v rokoch 222 až 235. Bol to spravodlivý panovník, a hoci sám kresťanov neprenasledoval, nezabránil, aby sa tak dialo za jeho chrbtom. Pohania a najmä pohanskí úradníci mali jednu vášeň - trýzniť a vraždiť kresťanov, čo sa dialo najmä vtedy, keď bol cisár na vojenskej výprave. A v tom období podstúpila mučenícku smrť aj svätá Martina.
Martina pochádzala zo slávnej rímskej rodiny, no rodičov si veľmi dlho neužila. V útlom veku prišla o otca, bývalého konzula a tiež matku. Sirota Martina však vyrástla na vznešenú a krásnu pannu. Horlivá kresťanka a dedička bohatého majetku po rodičoch, nebola rozhodne lakomá. Svoj majetok používala na starostlivosť o chudobných, chorých a opustených kresťanov.
Svoju živú vieru osvedčovala milosrdnými skutkami a svoju stálu a pevnú vieru zasa tým, že radšej obetovala svoj život, ako by zradila Ježiša Krista. To, samozrejme, neušlo pozorným pohanským očiam, a tak bola privedená pred súd, kde ju vyzvali, aby obetovala falošným bôžikom.
Martinu však ani nenapadlo podľahnúť tlaku. "Takého zločinu proti svojej viere sa za nič nedopustím," prehlásila rozhodným a pevným hlasom, čím si vyslúžila mučenie. Nemilosrdní kati ju najskôr zbičovali, no keď Martinu nepohli biče, ani obarenie vriacim olejom, aby sa poklonila bôžikom, odsúdili ju na trest zožratia divými zvieratami.
Nebojácna Martina vošla do amfiteátru, ale žiadny triumf pohanov sa nekonal. Vypustené levy sa namiesto toho, aby sa na ňu vrhli, pokorili pri jej nohách a ležali pri nej akoby boli jej obľúbené domáce mačky. Kati vidiac, že zvieratá sa k ničomu nemajú, hodili potom Martinu na horiacu hranicu, ale ani oheň jej neublížili.
Tyrania si možno pomysleli, že je Martina "tvrdý oriešok" a tak ju odviedli do žaláru, kde jej útle telo trýznili železnými pazúrmi, naťahovali ju na škripec a zraňovali ju rozpálenými kliešťami. Obyčajný človek by čosi také určite nevydržal, ale Martina nebola obyčajná. Počas týchto múk ju Boh posilňoval takou silou, že sa nahlas modlila, ako keby žiadne bolesti necítila.
A pomedzi týmito jej modlitbami sa v Ríme začali diať zvláštne veci, ktoré vystrašili obyvateľov. Niektorí z mužov, ktorí ju takto kruto mučili, zasiahnutí zázrakom a dotknutí Božou milosťou sa obrátili. Prijali kresťanskú vieru a po mnohých mučeniach získali slávnu palmu mučeníctva sťatím.
Modlitby Martiny boli u Boha mocné. Mestom otriasali zemetrasenia, uprostred hlasného hromu padal z nebies oheň, chrámy a modly boli zbúrané a zničené. Z Martininho doráňaného tela tieklo mlieko spolu s krvou a vydávala veľmi sladkú vôňu. Prizerajúci sa ju niekedy videli pozdvihnutú a umiestnenú na krásnom tróne, ako obklopená nebeskými duchmi spieva Bohu na slávu.
Sudca, rozzúrený týmito zázrakmi a najmä Martininou vytrvalosťou, dal príkaz, aby ju sťali. Len čo sa tak stalo, z neba sa ozval hlas, volajúci Martinu, aby vystúpila na trón. To poriadne vystrašilo obyvateľov mesta a mnohí pohania sa obrátili na kresťanstvo.
Martina našla svoju smrť v Ostii pri ústí rieky Tiber, odkiaľ potom kresťania previezli jej telo do Ríma, kde ju pochovali spolu s ostatkami iných mučeníkov pri väznici Mamertine. Neskôr bol na tom mieste na jej počesť zasvätený kostol Santi Luca e Martina.
Počas reštaurovania krypty objavil maliar Pietro da Cortona 25. októbra 1634 pochované pozostatky, ktoré boli pripísané umučenej svätej Martine. Pápež Urban VIII., ktorý vtedy sedel na pápežskom stolci, dal potom tento prastarý chrám obnoviť a nájdené pozostatky boli znovu slávnostne uložené vo svätyni.
Masima - Kalendár svätých
Žiadne komentáre: