13.1.26
Blahoslavená Veronika z Milána
Sviatok rehoľníčky augustiniánskeho kláštora svätej Marty v Miláne v Taliansku, kde žila Veronika, ktorá je známejšia pod menom Milánska, u nás zasa ako Veronika Negroniová, ale tiež ako Veronika z Binasca, slávi Cirkev 13. januára.
Neďaleko mesta Miláno leží dedinka Binasco. V nej žil kresťanský manželský pár, síce chudobný, zato bohatý na cnosti. Boh ich okolo roku 1445 obdaril dcérou, ktorej dali meno Veronika. Bohabojný otec rodiny, remeselník, mal v nenávisti podvod a klamstvo. Svedčí o tom aj to, že keď predával svoj tovar, ktorý nebol bezchybný, kupujúcemu zakaždým priznal, aké má jeho tovar chyby aj bez toho, aby sa ho kupec na čosi pýtal. Ale hoci bol remeselník, "kšefty" nešli veľmi dobre a rodina často hladovala. Veronika, ktorá bola odmalička vychovávaná kresťansky, sa v takej chvíli neponosovala, maximálne povedala: "Dnes nám Pán ustanovil na celý deň pôst."
Chudoba im neprinášala iba hlad, Veronika kvôli tomu ani nemohla chodiť do školy a tak sa namiesto čítania a písania učila doma Božej bázni, nábožnosti, poctivosti a pracovitosti. Najobľúbenejšími predmetmi sa jej stali modlitba, počúvanie Božieho slova a rozjímanie o umučení Pána. A hoci skutočne nechodila do školy, "v kolektíve" bola obľúbená. Pracovitú dievčinu mali jej kamarátky veľmi rady, možno aj preto, že bola nielen poslušná a rada im pomáhala, ale bola tiež veľmi pokorná a nikdy sa nad nimi nevyvyšovala.
A hoci bola nevzdelaná, predsa získala pozorným počúvaním Božieho slova, modlitbou a zbožným rozjímaním neobyčajné vedomosti o Bohu a veciach, týkajúcich sa spásy duše. Veronika síce mala kamarátky, ale predsa sa jej najlepšou priateľkou stala samota. A napriek tomu, že bola veselé dievča, oči mala neraz zaliate slzami. V jej duši totiž vyrastala túžba po rehoľnom živote, ktorá sa však zdala nesplniteľná, pretože Veronika bola negramotná. Jedenásťročná Veronika si však pomyslela, že pevná vôľa všetko zdolá a začala sa sama učiť čítať a písať. Musela tak však robiť po nociach, počas dňa sa zaoberala prácou, ktorej nikdy nebolo málo. Išlo jej však veľmi pomaly a ťažko.
Raz sa jej v sne zjavila Božia Matka a takto ju utešovala: "Uspokoj sa a nebuď ustarostená. Postačí, keď sa naučíš tri písmená. Prvým písmenom je čistota srdca, ktoré náleží v tom, aby sme Boha nadovšetko a stvorenia len v ňom a pre neho milovali; druhým písmenom je trpezlivosť, aby sme nikdy nereptali a neopovrhovali blížnym pre jeho chyby, ale mali s ním súcit, znášali jeho krehkosť a modlili sa zaňho; tretím písmenom je pobožnosť, čo znamená, každý deň rozjímať o Kristovom umučení."
Dobrá žiačka si dobre zapamätala slová svojej učiteľky. Každý deň vstávala a venovala dielo svojich rúk Bohu. Sústreďujúc sa na zdokonaľovanie vlastnej obety, nemala čas súdiť iných. Modlila sa však za tých, ktorí zjavne chybovali. Rozjímaním o umučení Pána zabúdala na svoje vlastné bolesti a žiale v bolestiach a žiaľoch nášho Pána, a každú hodinu potichu plakala pri spomienke na jeho utrpenie.
Veronike sa napokon po troch rokoch splnil sen a bola prijatá ako laická sestra medzi augustiniánky do kláštora svätej Marty v Miláne, kde viedla tichý, skrytý a svätý život, celkom oddaná Ježišovi Kristovi. Pretože to bol veľmi chudobný kláštor, Veronika dostala za úlohu denne sa postarať o almužnu. Každé ráno sa vydala do ulíc mesta a žobrala o jedlo. Zriekla sa vlastnej vôle a s pokojným srdcom prijímala všetko, čo Boh na ňu dopustil. A tak, ako kedysi pomáhala svojim kamarátkam, aj teraz s radosťou slúžila svojou pomocou a prácou ostatným mníškam. Počas práce mávala takmer neustále zjavenia a náboženské extázy. Videla scény zo života Ježiša Krista, no tieto videnia nikdy neprerušili jej prácu.
Aby ju Pán vyskúšal, dopustil na ňu ťažkú chorobu, ktorá trvala tri roky. Veronika po celú tú dobu trpela veľkými bolesťami a i keď ju ostatné sestry prosili, aby sa nenamáhala a brala ohľad na svoje nalomené zdravie, predsa neupustila od rehoľných pravidiel hovoriac: "Musím pracovať, pokiaľ mám čas."
Takto žila až do svojich päťdesiatdva rokov a 13. januára 1497 zomrela presne, ako to predpovedala. Veronike sa pripisovali zázraky a v bule z roku 1517 povolil pápež Lev X. jej úctu v kláštore, akoby bola blahorečená podľa bežnej formy. Jej úctu potom pápež Klement X. rozšíril v roku 1672 na celú Cirkev a v roku 1749 vložil jej meno pápež Benedikt XIV. do Rímskeho martyrológia.
Môj Pán a Boh, dopraj mi milosť, aby som vo svojom stave vždy verne plnil tvoju najsvätejšiu vôľu, aby som tiež ako tvoj verný sluha prijal od teba prisľúbenú odmenu skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
Žiadne komentáre: