26.1.26
Svätá Paula Rímska
Svätá Paula ako učeníčka svätého Hieronyma zostala verná svojmu duchovnému otcovi aj napriek prenasledovaniu a ohováraniam, ktoré boli proti nemu vznesené. Cirkev si jej sviatok pripomína 26. januára.
"Aj keby sa všetky údy môjho tela premenili na jazyky a keby každý z mojich údov bol obdarený ľudským hlasom, stále by som nemohol vzdať hold cnostiam svätej a ctihodnej Pauly?" takto začína svätý Hieronym jeden zo svojich listov, ktorá asi v každom vyvolá otázku - kto je táto Paula, pre ktorú tento svätec nemá dostatok na jej chválu?
Prenesme sa do roku 379 a do starovekého Ríma. Počas pokojného jesenného západu slnka sa mestské domy rozsvecujú a ruch na uliciach začína ustupovať tichu. Zrak chodcov priťahuje jasne osvetlený palác a zvnútra preniká hluk. Matróny, oblečené v skvostných šatách a ozdobené drahými šperkami, veselo štebocú. Majú dôvod, rímska vysoká spoločnosť práve začína ďalší z mnohých večierkov.
Medzi dámami spoločnosti je tiež mladá Paula, pochádzajúca zo vzácnej bohatej rodiny. Manželka významného Toxotia, s obrovským majetkom, pre ktorú nebol problém denne sa obliecť do zlatom vyšívaného hodvábu, obuť si črievice zdobené diamantmi, opásať sa opaskom s drahokamami a "ovešať" sa luxusnými šperkami. To boli pravidlá matrón, ktoré Paula prísne dodržiavala. Okrem svetských čačiek bola tiež obdarovaná brilantnou inteligenciou a popri rodnom jazyku perfektne hovorila aj po grécky.
Bezstarostnému páru sa plynúcimi rokmi narodilo päť detí: Blesilla, Paulína, Eustochiuma, Rufina a Toxotius, pomenovaný po otcovi. Ale ako sa vraví, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a mladá, asi tridsaťjedenročná žena sa stala vdovou. Smrť manžela ju tak zdrvila, že preplakala celé noci a nikto ju nedokázal utešiť.
Vo svojom žiali dospela do takého bodu, že sa mnohí začali obávať o jej život. A hoci tvrdila, že je kresťanka, nedokázala sa na túto smutnú udalosť pozrieť očami viery. Jej utrpenie si však predsa našlo príležitosť, aby začala uvažovať o veciach v jasnom svetle večnosti, pred ktorou sa rozpadá prchavá ilúzia svetskosti.
"Aký som mala úžitok z toho, že som bola považovaná za najväčšie bohatstvo ríše? Aký úžitok som mala z dlhých hodín trávených zapletaním vlasov a úpravou zovňajšku, aby som bola považovaná za krásnu?" zamýšľala sa a pri pohľade na chladné, nehybné telo manžela dostávala odpoveď: uznanie sveta ho nezachránilo pred smrťou; ani peniaze, či pocty. Paula sa ocitla na križovatke - môže sa hlbšie ponoriť do sveta a užívať si pôžitky, alebo sa môže obrátiť na Prozreteľnosť, ktorá ju pozývala na cestu k vážnosti.
Sama Paula by určite nedokázala zvíťaziť, keby sa nesplnili slová z Písma: "Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad." (Sir 6,14) Paula ten poklad našla v podobe patricijskej dámy z ďalšieho významného rímskeho rodu, Marcely. Hoci Marcela mala túžbu odovzdať sa Bohu, poslúchla rodičov a vydala sa. Jej manželstvo trvalo krátky čas, Marcela po siedmich mesiacoch od sobáša ovdovela. A pretože nikdy nemilovala svet, premenila svoj palác na skutočnú náboženskú komunitu.
Presne do nej zavítala po niekoľkých rokoch mladá žena, oblečená v smútočných šatách. Paula sa v tomto dome, prerobenom na kláštor stretla s ľuďmi, ktorí tam bývali. Stále ponorená do vnútorného boja žasla nad príkladom ženy, ktorá mala podobný osud ako ona.
Otvorila si pred Marcelou svoju dušu a tá ju postupne uviedla do duchovného života, spojenia s Bohom, a pomohla jej zbaviť sa svetskej márnivosti, ako sa Paula neskôr vyjadrila v liste: "... bola, prvá, ktorá zapálila naše ohnisko a slovom a príkladom nabádala, aby sme prijali tento druh života".
V skutočnosti to však bola milosť, ktorá v Paulinom srdci robila zázraky. Paula rozdala veľkú časť svojho majetku chudobným, s mimoriadnou oddanosťou pomáhala núdznym, za čo si vyslúžila ostrú kritiku príbuzných, ktorí jej vyčítali, že okráda svoje deti. Paula však mala pre nich jedinú odpoveď: "Zanechala som im väčšie a cennejšie dedičstvo ako zlato: Kristovo milosrdenstvo."
Boli to len prvé kroky v jej obrátení, no hneď cítila účinok: u niektorých vzbudzovala sympatie, u iných antipatiu. Uprostred luxusu a pôžitkov tej doby to bol prísny muž, ktorý "vyzeral ako portrét Eliáša Krstiteľa alebo Antona Egyptského. Svojou rečou, správaním a gestami pôsobil dojmom pustovníka veľkej askézy, mnícha plného dokonalosti a muža skutočne ukrižovaného pre svet a premeneného na Ježiša Krista." Tým mužom bol Hieronym, ktorý prišiel do Ríma, aby tu pracoval ako sekretár pápeža svätého Damasa a zároveň bol dôležitým biblickým poradcom.
Hieronymova učenosť a cnosti v spojení s nápadne prísnou postavou oslovovali všetkých, ktorí hľadali posvätenie. Medzi nich samozrejme patrili tiež kresťanské matróny. Bola to práve svätá Marcela, ktorá, pohnutá obdivom, sa stala prvým mostom komunikácie medzi nimi a svätcom, pretože svätec si pred vznešenými dámami skromne zakrýval oči.
Keď zistil, že tieto ženy majú úprimnú túžbu zdokonaľovať sa v cnostiach, nešetril úsilím, aby ich viedol po týchto cestách. Začal tým, že hoci zasvätili svoje životy a túžby po Bohu, predsa si ešte zachovávali početné rozmary a nedostatky, ako sa dozvedáme od Pauly, ktorá napísala: "Boli otrokmi sveta, neschopné zniesť odpadky vyhadzované na ulicu. Nosili ich eunuchovia, dráždili ich nerovnosti cesty, hodvábne šaty, ktoré nosili, považovali za ťažké bremeno a obťažovalo ich slnko, ak sa jeho lúče čo i len trochu zosilnili."
Na žiadosť tejto skupiny začal svätý Hieronym organizovať stretnutia v Marcelinom paláci a neskôr v paláci Pauly, kde im vysvetľoval mnoho rôznych pasáží z Biblie. Postupne sa stal ich duchovným vodcom, najmä pre Paulu. Začal ju s veľkou rozlišovacou schopnosťou a trpezlivosťou viesť a formovať jej charakter a Paula ho začala vnímať skôr ako otca, než ako učiteľa. Aj preto sa medzi nimi vytvorilo trvalé puto v duchovných veciach.
Keď sa Paulina dcéra Blesilla, krásna mladá žena, oddala lákadlám spoločnosti, bol to Hieronym, pod ktorého vedením sa zriekla sveta. Ale o tri mesiace neskôr jej malária privodila smrť a Paulu opäť premohol smútok do takej miery, že odmietala každé jedlo. Svätý Hieronym, bol tiež týmto odlúčením ovplyvnený: "Moja Paula, beriem si za svedka Ježiša, ktorého Blesilla teraz nasleduje, beriem si za svedkov anjelov, ktorých spoločnosť si užíva, že trpím rovnakými mukami ako ty. Som tvojím duchovným otcom, učiteľom v láske."
Ale napriek prejavenému zármutku jej taktne pripomínal, že za všetkým, čo sa deje, stojí Božia ruka a vysvetľoval Paule, prečo bol takýto koniec najlepší aj pre jej dcéru, aj pre samotnú Paulu. Dôrazne ju varoval, aby sa nepoddávala čisto telesnej náklonnosti a prirovnával ju k pohanskej žene, ktorej nedávno zomrel manžel.
Počas štyroch rokov, ktoré svätý Hieronym strávil v Ríme, bola ním Paula tak formovaná, že sa stala jeho "najlepším listom, majstrovským dielom".
V roku 385 bola Paula, ktorá dozrela v cnostiach, pripravená čeliť novej smutnej udalosti. Ona, ktorá sa zriekla sveta, aby sa odovzdala Bohu, sa mu bude musieť ešte raz vzoprieť, aby spečatila svoju vernosť zvolenej ceste.
Po smrti pápeža Damasa bol svätý Hieronym zbavený svojich funkcií na pápežskom dvore a zároveň sa proti nemu zdvihla vlna osočovania a ohovárania. Bol obvinený, že nie je tým, za koho sa vydával a obrátenie Pauly, Marcely a mnohých ďalších matrón sa pripisovalo magickým darom, ktoré používal na prilákanie ľudí a manipuláciu s nimi; a čo je ešte horšie, zlomyseľnými narážkami sa snažili očierniť stretnutia v Marcelinom paláci.
Duchovné puto medzi Paulou, jej dcérami a svätým Hieronymom bolo touto zlobou poškvrnené. Svätec bol vykreslený ako zvrhlík, oddávajúci sa nemravnostiam. Medzi zlomyseľníkmi bol aj jeden muž muž, ktorý si vymyslel veľmi vážne obvinenia, ktoré ale neskôr priznal ako nepravdivé.
Svätý Hieronym sa však nedal zastrašiť a na prenasledovanie, ktoré bolo proti nemu rozpútané, pozeral s pohŕdaním: "Ako málo utrpenia som pretrpel ja, ktorý bojujem pod zástavou kríža! Obvinili ma zo zločinu, za ktorý nie som vinný; ale viem, že do nebeského kráľovstva musím vstúpiť cez zlú povesť, ako aj cez dobro." A pretože poznal bezúhonnosť svojej duchovnej dcéry, vidiac, ako aj ju hanobia, jej zdôrazňoval, ako ju jej cnosti urobili hodnou trpieť pre Krista: "Ó, závisť, ktorá začína trhaním seba samej! Ó, prefíkanosť satana, ktorá vždy prenasleduje to, čo je sväté! Žiadne iné ženy v meste Rím nespôsobili pohoršenie okrem Pauly a Melánii, ktoré pohŕdajúc svojím bohatstvom a opúšťajúc svoje deti povýšili Pánov kríž na zbožnosť. Keby navštevovali kúpele, keby túžili po voňavkách, keby si zo svojho bohatstva a vdovstva urobili zámienku pre luxus a slobodu, boli by považované za pravé dámy a dokonca za sväté."
Paulu sa však pre jej pevné zásady nedala ničím otriasť vo svojej odovzdanosti Bohu a svojej dôvere vo svätého Hieronyma. Napriek prenasledovaniu a ohováraniu, ktoré sa vzniesli proti svätcovi, mu zostala verná, ako svedčí záver jeho jedného listu, v ktorom píše: "Pozdravte odo mňa Paulu a Eustochiu, ktoré, hoci sa nepáčia svetu, sú vždy moje v Kristovi."
Paula sa v roku 385 rozhodla opustiť Rím a nastúpila na loď, smerujúcej do Svätej zeme. Okrem toho navštívila svätého Epifania na ostrove Cyprus, zašla aj do Antiochie, vykonala si pobožnosť v Jeruzaleme a usadila sa v Betleheme, kde postavila kláštor pre ženy a stala sa ich predstavenou a svätý Hieronym mníšku komunitu pre mužov. Okrem toho zriadili ubytovňu pre pútnikov, aby odčinili nedostatok prijatia, ktorý v tomto meste utrpela Svätá rodina.
Svätá Paula žila v betlehemskom kláštore približne dvadsať rokov a napriek povinnostiam, ktoré ako predstavená musela vykonávať, pomáhala svätému Hieronymovi v jeho komentároch k Svätému písmu. Aby bola v tejto práci užitočnejšia, naučila sa aj hebrejčinu.
Ako predstavená dávala ostatným živý príklad. Nikto ju neprekonal v pokore a štedrosti a prísnom pokání, ktoré konala napriek varovaniam svätého Hieronyma, hovoriac: "Musím znetvoriť tú tvár, ktorú som proti Božiemu prikázaniu namaľovala rúžom, olovenou bielou a antimónom. Musím umŕtviť telo, ktoré sa oddalo mnohým rozkošiam. Ja, ktorá som sa kedysi snažila páčiť svetu a svojmu manželovi, sa teraz chcem páčiť len Kristovi."
Paula vo veku päťdesiatšesť rokov ťažko ochorela. Cítiac, že sa blíži jej koniec, premenila svoje bolesti na chválu Bohu, recitujúc slová žalmu: "Aký milý je tvoj príbytok, Pán zástupov! Moja duša túži a hynie po nádvoriach Pánových." (porov. Ž 84, 1-2).
Keď prenikla správa, že sa táto cnostná duša chystá opustiť svet, mnísi aj panny sa ponáhľali do kláštora a pridali sa k nim aj jeruzalemskí a iní biskupi, mnohí kňazi a diakoni. Po jej smrti všetci chválili Boha za zázraky, ktoré sa stali tejto svätici. Svätý Hieronym, ktorý mal pohrebnú reč, povedal: "Nesmútime nad tým, že sme ju stratili, ale ďakujeme Bohu, že sme ju mali, alebo skôr za to, že ju stále máme." A so svätou Paulou sa rozlúčil slovami: "S Bohom, Paula! Prispej svojou modlitbou tomu, ktorý ťa vzýva a ktorému je v jeho vysokej starobe potrebný tvoj príhovor. Tvoja viera a skutky ťa spojili s Kristom. Už si u neho, a tým ľahšie dostaneš všetko, o čo ho prosíš."
Žiadne komentáre: